Beží nám niekde vzadu v hlave, nech robíme čokoľvek. Myšlienky, ktoré nesúvisia so skutočným hladom, ale zvádzajú nás k nezdravému „zobkaniu“ čohokoľvek, čo máme na dosah.
Psychologička Iva Málková, zakladateľka českej spoločnosti STOB (Stop obezite), ponúka ešte dva výstižné opisy tohto nepríjemného javu: „neustály vnútorný dialóg o jedle“ alebo „posadnutosť myšlienkami na to, čo budem jesť“.
Nie je vám to povedomé? Samozrejme, keď sa hodinu pred obedom začína ozývať hlások „niečo by som zjedla“, nie je na tom nič divné. Ale čo keď ho počujete skoro stále? Ako sa to stalo? A čo s tým?
Lákadlá na každom rohu
Žijeme vo svete, ktorý nám neustále ponúka niečo na zub. Odborne sa tomu hovorí „obezitogénne prostredie“. Pred pár dňami som počula jednu francúzsku youtuberku rozprávať o jej prekvapení, keď prvýkrát navštívila americkú rodinu svojho muža.
Slobodný New York ju veľmi bavil, ale bola úplne dezorientovaná z miestneho spôsobu stravovania. Keď o pol štvrtej popoludní dojedli, premýšľala, či to bol obed, olovrant, alebo už večera? Nebolo to ale nič z toho. Jednoducho ďalšia vec, ktorú v ten deň zjedli.
Zo svojho domova v Toulouse pritom bola zvyknutá na raňajky, obed a večeru v jasne danom čase, ktorý sa veľmi nemenil. Vo Francúzsku presne takto fungujú aj reštaurácie. Ale je to skôr výnimka. V našej, teda v tej bohatšej časti sveta, sme nepretržite zvádzaní reklamami, pouličnými vôňami, rodinnými pekárňami, pestrofarebnými pútačmi alebo reklamami na sociálnych sieťach či v aplikáciách: Nechcete si dať aspoň jednu malú zmrzlinu, jahodovú tortu, alebo napríklad hot dog? Nie ste náhodou hladný? Nie?
Ak zvolíme možnosť „Dám si, čo ma láka“, dostaneme sa do pasce, ktorú nám nastražil náš vlastný mozog.
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 64% na dočítanie.
Zostáva vám 64% na dočítanie.