Až doteraz bola baňa Centraľnaja v ukrajinskom mestečku Irmino tuctovou baňou, akých sú v Sovietskom zväze desiatky, ba stovky. To sa však má v sobotu 31. augusta 1935 zmeniť. Zatiaľ o tom vie len pár zasvätených, ani ostatným baníkom, chystajúcim sa ráno na sfáranie, však neunikne, že sa tu schyľuje k niečomu veľkému.
Volá sa Alexej Stachanov, má 29 rokov a od tejto chvíle sa jeho doterajší život prevracia hore nohami.
V bani si chcel zarobiť na koňa
Bol to jednoduchý mladý muž, ktorý vyrastal v roľníckej rodine v ruskej dedinke Lugovaja, ležiacej asi 370 kilometrov južne od Moskvy. Do oblasti Donbasu, známeho rozsiahlymi uhoľnými ložiskami, prišiel ako 20-ročný, vraj preto, aby v bani zarobil peniaze a mohol si kúpiť koňa.
Od vykonávania pomocných činností na povrchovom pracovisku sa časom dostal aj k práci pod zem, kde robil najprv ako brzdár vozíkov a po absolvovaní odborného kurzu mu dali do ruky zbíjačku a stal sa razičom.
Písal sa rok 1935. V Sovietskom zväze zúrila industrializácia a krajina bola v polčase druhej päťročnice – plánovacieho systému, ktorý bol alfou a omegou socialistickej ekonomiky. No nie všade dosahovali hospodárske ukazovatele takú úroveň, akú vedenie strany a štátu túžilo vidieť. Aj baňa Centraľnaja patrila k tým, ktoré
za plnením stanoveného plánu zaostávali. Vedúci predstavitelia podniku vedeli, že s tým musia niečo urobiť.
Kto v skutočnosti prišiel ako prvý s nápadom, že by sa mohol zmeniť spôsob práce baníkov, nie je známe (podľa propagandy to navrhol Stachanov, viacerí historici to ale spochybňujú), riaditeľovi šachty sa však veľmi nepozdával. Namietal, že v situácii, keď neplnia plán, treba robiť na maximum, a ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.