Bola to akási romantická časť Československa, jeho takpovediac exotický, ba priam rozprávkový „Ďaleký východ“. Aspoň tak ju v období takzvanej prvej republiky mnohí videli.
„V tomto kraji kopců na kopcích a roklí v roklích, kde se v tlejícím soumraku pralesů rodí prameny a umírají prastaré javory, jsou posud začarovaná místa, odkud se ještě nikdy nedostal ani jelen, ani medvěd, ani člověk,“ opisoval tento kraj vo svojom románe Nikola Šuhaj loupežník český spisovateľ Ivan Olbracht.
Podkarpatská Rus, ležiaca v najvýchodnejšom cípe medzivojnového Československa, síce historicky nepatrila ani k Slovensku a tobôž k Čechám a Morave, napriek tomu sa po rozpade Rakúsko-Uhorska stala súčasťou novej republiky. O tom, že sa tak stane, sa rozhodovalo v posledných mesiacoch prvej svetovej vojny a záujem o toto spojenie bol obojstranný.
„Z mocensko-politického a bezpečnostného hľadiska to museli aj skeptici akceptovať ako správne rozhodnutie. Stali sme sa aspoň na chvíľu stredoeurópskou veľmocou, rozšírili sme si slovanské zázemie – v tom čase u nás žili viac než tri milióny Nemcov – a získali za suseda Rumunsko, ktoré bolo naším spojencom v zápase proti v tom čase rozpínavým Maďarom,“ povedal pred časom pre HN historik Peter Švorc.
Rusíni zase videli v začlenení do nového štátu nádej na zlepšenie svojej situácie.
Zaostalosť, bieda, rozvrat
Rovnako ako Slováci, žili pred sto rokmi Rusíni z podkarpatského územia ešte stále v maďarskom područí a dá sa povedať, že mimo záujmu vládnych činiteľov. Aspoň čo sa týka rozvoja tohto regiónu a investovania doň. To isté platí aj o šľachtických rodoch, ktoré tam vlastnili majetky. Navyše, aj to málo, čo ľudia mali, zobrala prvá svetová vojna, ktorá v oblasti istý čas zúrila v plnej sile.
„Bola tam stá...
Zostáva vám 85% na dočítanie.