Vaša reštaurácia Café Imperial aj susedné bistro Next Door sú zrána doslova plné na prasknutie. Čo vy osobne najradšej raňajkujete?

Obvykle jogurt z kozieho mlieka alebo niečo z vajec – máme totiž vlastné sliepky. Sem-tam si dáme omeletku, vajcia na rôzne spôsoby... Jednoducho podľa nálady.

Ráno si chodíte po vajíčka do kurníka?

To nie, kurník nemáme priamo pri baraku. To má žena Zdenička pri koňoch v susednej dedine. Vajíčka väčšinou donesie ona a ja z nich potom niečo vymyslím v kuchyni.

Pamätám sa, že sa vaša žena počas rozhovoru pre TÉMU pred pár rokmi vyjadrila, že máte nejaké zvláštne plemeno sliepok.

Tie už to majú, chuderky, za sebou. Teraz už tam máme zase iné.

Zdeněk Pohlreich má na svojom konte desiatky kulinárskych titulov. A idú na dračku. Tu je len malá ukážka.

Rozoznáte chuť vajec podľa plemena sliepok?

Podľa plemena nie, to sa na chuti veľmi neprejaví. Ale dá sa to spoznať podľa toho, čím sú sliepky kŕmené. Okamžite napríklad spoznám, keď Zdeničke dôjde bežné kŕmenie a musí na chvíľu použiť iné. To je na chuti vajec hneď poznať. A sliepkam tiež nepristanú prudké zmeny teplôt, to sa na vajciach prejaví tiež.

V auguste 2007 ste otvorili svoj podnik Café Imperial. Tento rok to bude už osemnásť rokov – spomeniete si na úplné začiatky?

Na to sa nedá zabudnúť. Otvárali sme 1. augusta a bolo to jedno z najvypätejších období. Mali sme asi mesačné oneskorenie kolaudačného rozhodnutia, takže všetky peniaze, ktoré sme mali pripravené na rozjazd od začiatku júla, sme medzitým minuli – za personál, prevádzku, ďalšie výdavky. Robili sme to teda s výrazne obmedzenými prostriedkami. Keď to poviem úplne jednoducho