Jedni by sa v práci zodrali, druhí z nej utekajú. Psychologička vysvetľuje, prečo mladí kašlú na nadčasy

Predstavte si modelovú situáciu, ktorá sa dnes odohráva v mnohých firmách. Je piatok, pätnásť minút pred štvrtou popoludní.

Do kancelárie dvadsaťpäťročného kolegu z generácie Z vstupuje manažér, typický predstaviteľ boomerov, s naliehavým výrazom v tvári a hrubým priečinkom v ruke.

Prináša so sebou to, čo sám úprimne považuje za skvelú príležitosť ukázať lojalitu a posunúť sa v kariére – projekt, ktorý treba do pondelkového rána kompletne prerobiť a dotiahnuť.

Reakcia mladého zamestnanca však namiesto očakávaného nasadenia prinesie len zdvorilé odmietnutie s argumentom, že na víkend už má súkromné plány. O štvrtej notebook zaklapne a odchádza.

Manažér zostáva stáť s pocitom, že dnešná mládež je lenivá a chýba jej akákoľvek pracovná morálka, zatiaľ čo odchádzajúci podriadený vníma situáciu ako jasný pokus o vykorisťovanie a hrubé narušenie osobnej slobody.

Celá táto scéna pritom neodhaľuje nič iné, len jednoduchý fakt: staršia a mladšia generácia sa dnes nedokážu zhodnúť na tom, koľko zo svojho súkromia sme vlastne povinní obetovať práci.

Prečo ignorujeme bolesť? Expertka búra mýty o našom tele

Architekti identity verzus ochrancovia voľného času

Aby sme pochopili korene tohto napätia, musíme sa pozrieť na to, ako obe skupiny formovali svoj pohľad na úspech.

Starší manažéri vstupovali na trh práce v čase, keď sa kariéra považovala za hlavný pilier identity a spoločenského statusu.

V ich očiach platila priama úmera: kto v práci trávil večery a obetoval víkendy, ten dokázal zabezpečiť rodinu, postaviť dom a získať rešpekt.

Odísť z kancelárie presne „na minútu“ sa vtedy vnímalo ako nedostatok ambícií alebo priamy nezáujem o úspech spoločnosti.

Dnešní dvadsiatnici z generácie Z však vyrastali v úplne inej realite. Na príklade svojich rodičov na vlastné oči videli, akú daň si takýto prístup vyberá. Mladí ľudia preto na trh práce prinášajú pragmatické a opatrné nastavenie.