Očití svedkovia sa tešia vysokej dôvere a vážnosti, niekedy však celkom nezaslúžene. To, čo videli na vlastné oči, a to, čo si aj s neveľkým časovým odstupom vybavia z pamäti, sa môže pomerne zásadne líšiť.
Dokázali to dnes už klasické pokusy americkej psychologičky Elizabeth Loftusovej. V jednom experimente Loftusová premietla dobrovoľníkom z radov univerzitných študentov video so zrážkou dvoch áut a následne sa študentov pýtala, akou rýchlosťou autá pred kolíziou išli.
Otázku formulovala dvoma spôsobmi. Keď sa opýtala: „Ako rýchlo tí vodiči išli pred nárazom?“, zvyčajne dostávala odpoveď: „Asi 65 kilometrov za hodinu.“ Keď však otázka znela: „Ako rýchlo tí vodiči išli, kým sa autá dostali do kontaktu?“, dobrovoľníci uvádzali v priemere o dvadsať kilometrov nižšiu rýchlosť.
Slová „náraz“ a „kontakt“ tak dokázali zmeniť informáciu uloženú v pamäti očitých svedkov.
Elizabeth Loftusová tiež dokázala, že pri vhodnej slovnej návnade možno svedka prinútiť, aby si spomenul aj na to, čo nikdy nevidel. Zdá sa to nemožné? Ale kdeže.
V experimente jednoducho premietla dobrovoľníkom video s inou nehodou a následne sa ich pýtala: „Videli ste, ako tie deti vystúpili zo školského autobusu?“ Každý štvrtý dobrovoľník odpovedal, že áno, hoci na videu žiadne deti z autobusu nevystupovali.
V článku sa ešte dočítate:
- Prečo môže svedok časom veriť omylu čoraz viac.
- Ako polícia môže nechtiac ovplyvniť výber podozrivého.
- Kedy je istota svedka pri identifikácii rozhodujúca.
- Ako svedectvo poslalo Charlesa Floresa na smrť.
Dostupné pre predplatiteľov 
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 81% na dočítanie.
Zostáva vám 81% na dočítanie.
