Absolútne neplatí, že huby poohrýzané ulitníkmi, zverou či prežratými červami sú jedlé. Larvám ani slimákom jedovaté toxíny nevadia. Majú totiž inú látkovú výmenu, a tak si pokojne pochutnajú aj na smrteľne jedovatých muchotrávkách zelených.
Neplatí ani povera, že všetky jedovaté huby sú nepríjemné na chuť a pália. Môžeme poukázať na muchotrávku zelenú. Vôňu má nenápadnú a podľa ľudí, ktorí sa ňou otrávili, chutí dokonca skvele. Oproti tomu mnoho jedlých druhov má nepríjemnú vôňu a pálčivejšiu chuť, ale tie sa tepelnou úpravou strácajú.
Ani mýtus o tom, že jedovaté huby po rozkrojení zmenia farbu, nie je založený na pravde. Zmena farby nesúvisí s toxínmi, ale je dôsledkom okysličovacej reakcie farbiva. Iste sa vám už do ruky dostal jedlý hríbik, ktorý po rozkrojení zmodral.
A rovnakým nezmyslom je aj povera, že striebro po kontakte s jedovatou hubou sčernie. Nesčernie. Jedovaté toxíny túto reakciu nespôsobujú.
FOTO: Houbař.cz Muchotrávka červenkastá vs. muchotrávka tigrovaná
Muchotrávka červenkastá(na snímke) je jedna z vôbec najchutnejších húb. Predtým ľuďom nahrádzala mäso. Rastie od mája do októbra. Klobúk je v mladosti pologuľovitý, neskôr až plochý, dorastá priemerom 5 až 20 centimetrov.
Pokožka je mäsovo ružovkastá, biele lupene pri poranení zružovejú, rovnako ako ostatné miesta pri napadnutí hmyzom.
Odlišné znaky: Od muchotrávky tigrovanej ju odlíšite vďaka prsteňu. Muchotrávka červenkastá ho má výrazne ryhovaný, muchotrávka tigrovaná hladký. Červenkastá má navyše hlúbik pokrytý viacerými kruhmi malých bradaviek, tigrovaná ho má zakončený bielou obrubou.