V hoteli Couronne et Poste vo švajčiarskom Brigu vládne obvyklý ruch. Medzi čašníkmi, ktorí v reštaurácii obsluhujú hostí, sa neisto pohybuje aj jeden 15-ročný chlapec. Študovať sa mu veľmi nechcelo, tak sa sem prišiel vyučiť.
Starší zamestnanci naňho každú chvíľu kričia, nadávajú mu a všetko, čo urobí, skritizujú. Je tu už niekoľko týždňov, no stále sa podľa nich nenaučil, čo a ako má robiť, vyzerá, akoby ho to vôbec nezaujímalo a nemá ani spôsoby, aké by mal mať človek pracujúci v hoteli. Nie divu, veď ešte prednedávnom na lúkach okolo rodnej dediny pásol dobytok. Mladý pikolík sa denne stretáva s pohŕdaním a sťažnosti na neho sa množia.
Šéfovi hotela Josephovi Escherovi jedného dňa dôjde trpezlivosť. „Človek, ktorý chce pracovať v hotelovej brandži, na to musí mať talent a ty ho nemáš. Zabudni na túto profesiu, nie je to nič pre teba,“ hovorí mu, keď ho vyhadzuje. Keby len tušil...
Čo z toho chlapca bude?
Chlapcom, ktorý takto neslávne začal svoju kariéru, nebol nik iný ako budúci slávny hotelier César Ritz. Pochádzal zo švajčiarskej dedinky Niederwald, kde prišiel 23. februára 1850 na svet ako najmladšie z 13 detí v chudobnej farmárskej rodine Antona Ritza a jeho manželky Kreszentie. Majetkové pomery ani prostredie horskej dediny s asi stovkou obyvateľov mu nedávali príliš svetlé vyhliadky do budúcnosti. Od detstva pomáhal rodičom, pásol kozy a v zime si sadal do lavíc obecnej školy.
Vychodil ju, no do ďalšieho učenia sa mu príliš nechcelo. Obzvlášť, keď mal kvôli tomu vôbec prvýkrát opustiť rodnú dedinu. Odpor bol však márny, rodičia trvali na tom, že do školy bude chodiť, a tak v trinástich odišiel študovať do Sionu. Vydržal tam iba dva roky a okrem jazykov ho to veľmi nebavilo. Otec napokon usúdil, že jeho ďalšie zotrvávanie v tejto škole nemá význam, obzvlášť, keď nie je vôbec isté, že by ju mohol absolvovať. „Pôjdeš za učňa,“ oznámil mu rezolútne, a tak sa chlapec prvýkrát ocitol v brandži, v ktorej mal raz urobiť dieru do sveta.
Hoci v hoteli Couronne et Poste nenašiel priaznivé podmienky a jeho približne ročné pôsobenie v ňom sa skončilo nekompromisným vyhadzovom, prostredie a práca čašníka, s ktorou, i keď len sporadicky, prišiel do kontaktu, ho zaujali. Escherove slová o tom, že nemá talent a táto profesia preňho nie je, mu síce stále zneli v ušiach, on sa však už rozhodol. „Áno, toto je to, čo chcem v živote robiť. Keď sa mi to nepodarilo tu, skúsim šťastie inde,“ povedal si.
Osudové stretnutie
Paríž žil v roku 1867 svetovou výstavou a šťastie v tom čase hľadali vo francúzskej metropole mnohí. Zamieril tam...
Zostáva vám 85% na dočítanie.