Čo sa vám zdá na ľudskom správaní na­jbizarnejšie?

Najmä naša ohromná schopnosť spolupracovať, a to aj s ľuďmi, ktorí nie sú naši príbuzní. To je v prírode vzácne. Napríklad pri včelách bol už samotný krok, keď začali spolupracovať na vyššej úrovni a vytvorili úľ, obrovská evolučná inovácia. A to sú si v rámci úľa blízko príbuzné, sú to v podstate sestry. U ľudí je to však iné. Schopnosť spájať sa do väčších celkov môžeme využívať úplne voľne. Dokážeme sa dohovoriť, zorganizovať a zakladať kmene, kráľovstvá, únie, ale aj firmy či školy, ako sa nám zapáči – a na mnohých do seba vnorených úrovniach. Vyvinuli sme spôsoby, ako si medzi sebou, a to aj s cudzími ľuďmi, vytvoriť spoločné pravidlá, ktoré nám umožňujú deliť si prácu a využívať takzvané synergické efekty. To znamená, že dvaja ľudia spolu dosiahnu viac, než by zodpovedalo súčtu toho, čo zvládne každý sám. Výsledok si potom môžu rozdeliť a ťažia z toho obaja.

Je to podľa vás vrodené, alebo skôr naučené?

Povedal by som, že oboje. V génoch máme určité varianty, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť, že spolupráca bude fungovať. Nejde o žiadny špeciálny gén pre spoluprácu, ale o mnoho rôznych génov, z ktorých každý prispieva k množstvu vecí. Napríklad gény, ktoré zvyšujú inteligenciu, môžu nepriamo zvyšovať aj našu schopnosť pochopiť, že spolupráca je pre obe strany výhodná. Alebo napríklad gény spojené so schopnosťou formulovať vety ešte predtým, než ich vyslovíme, uľahčujú dohovor. A popri tom zohráva veľkú úlohu všetko, čo sa neodovzdáva geneticky. Teda spoločenské normy, kultúra, písané aj nepísané zákony. A to všetko môže tiež uľahčiť spoluprácu.

Chápem, že inteligencia rozvíja spoluprácu, ale nie je schopnosť spolupracovať skôr naša inštinktívna potreba, ktorá je v nás odpradávna? Nutnosť na prežitie?

To, bohužiaľ, nevieme, pretože nemáme možnosť sledovať ľudí, ktorí by vyrastali úplne mimo spoločnosti a kultúry. Aj tak si myslím, že môžeme mať obrovské vrodené predispozície na určité správanie, ale možno potrebujeme aspoň minimálny impulz od okolia, aby sa plne rozvinuli. Genetika a prostredie spolu úzko interagujú. Vezmite si napríklad strach z hadov. V prostredí, kde sme sa vyvíjali, bolo množstvo hadov pravdepodobne jedovatých, pretože aj šimpanzy, naši najbližší príbuzní, vykazujú fóbiu z hadov. To však neznamená, že sa s ňou rodíme. Pokiaľ dieťa vyrastá v prostredí, kde jeho rodičia na hada nereagujú hystericky, pretože napríklad v okolí žiadne jedovaté hady nie sú, bude sa naň pozerať možno s odstupom, ale bez paniky. Naopak, ak uvidí, že ľudia reagujú na hada krikom a útekom, spustí sa v ňom vrodený mechanizmus a strach sa okamžite „nastaví“.

Takže potrebujeme aj podnety od rodičov a spoločnosti, aby sa v nás rozvinulo správanie na spoluprácu?

Presne tak. Celý spôsob ľudskej spolupráce sa dá dobre vysvetliť na...