Zaháľka je matkou neresti. Pracujte. Alebo sa aspoň hrajte. Ak to nebude hazard. Teda – so zdravím hazardujte, ako chcete, ale s peniazmi nie. Tak nejako sa pozeral stredoveký mravokárca na pohybové aktivity našich predkov.
Objavilo sa množstvo hier, ktoré predchádzali moderným športom. Pravidlá väčšinou nebývali také prísne, na nejakú tú zlomeninu a občas i úmrtie sa natoľko nehľadelo, tak či onak bolo nasadenie a zápal hráčov porovnateľné, rovnako ako nadšenie divákov.
Ľudia sa potrebovali uvoľniť vždy. Historik Jean Verdon v knihe Voľný čas v stredoveku opisuje časté prípady, keď sa dedinčania bavili jednoducho tým, že sa triafali do hydiny. Ďalšou obľúbenou kratochvíľou bolo vziať kosáky a pokúsiť sa za kriku prizerajúcich sa zabiť utekajúceho barana alebo prasa. S obľubou sa hádzalo nožom, napríklad do prevráteného koša.
Zápasy, kolky, divadlo, tancovačky, lukostreľba, sokoliarstvo, lov, živé obrazy, hudobné produkcie, vystúpenia kazateľov i šarlatánov, šach, dáma, kocky, mariáš, rozprávanie strhujúcich príbehov... Bolo toho mnoho, čím sa mohol stredoveký človek baviť. A niekedy mu stačilo len sledovať hostinu alebo popravu.
Stredovekým športom číslo jeden boli, čo do prestíže, bezpochyby rytierske turnaje vo všemožných variantoch, od súbojov na koni po zrážanie prilieb protivníkov.
Problém bol v tom, že na účasť na turnajoch bolo potrebné značné imanie – kôň, zbroj, postroj, vybavenie, pážatá a náklady na cesty neboli zadarmo a turnaje si vyžadovali mnohodňové hýrenie vo víre hostín, hudby, farieb a nekonečných sprievodov vrátane voľby favorita dámskej časti publika.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 90% na dočítanie.
Zostáva vám 90% na dočítanie.
