Pred 75 rokmi sa skončila najväčšia letecká bitka v histórii ľudstva. Do dejín vošla pod názvom Bitka o Britániu. Znamenala prvý neúspech v zločinných plánoch porážku Hitlera a okrem Britov sa pod jej úspech výrazne podpísali aj zahraniční letci z mnohých krajín sveta, nevynímajúc Slovákov a Čechov.
Poľsko – Francúzsko – Veľká Británia. Takto vyzerala obvyklá trasa českých a slovenských letcov, ktorí sa počas druhej svetovej vojny stali príslušníkmi britského Kráľovského letectva. Mužov, čo dobrovoľne riskovali viac ako iní vojaci. Po prvé preto, lebo letectvo počas druhej svetovej vojny čelilo mimoriadne vysokej úmrtnosti, a po druhé preto, lebo v prípade zajatia by ich súdili ako zradcov. Nehovoriac o tom, že po roku 1948 im túto angažovanosť dali komunisti poriadne „vyžrať“... To však v predvečer druhej svetovej vojny nemohli ani len tušiť.
Čechoslováci
„Československí letci sa na boji proti nemeckej mašinérii aktívne podieľali už od začiatku vojny,“ hovorí Peter Šumichrast z Vojenského historického ústavu. „Dali o sebe vedieť už v obrannej vojne Poľska v septembri 1939 a na jar 1940 pri obrane Francúzska.“ Už na konci júna 1940, po porážke Francúzska, väčšina z nich na lodných transportoch dosiahla brehy Veľkej Británie. „Ich prvé kroky viedli do karanténnych táborov,“ pokračuje Šumichrast a dodáva, že boli spravodajsky preverení a zaradení do Dobrovoľníckej zálohy britského Kráľovského letectva (RAF) počas trvania vojny.
Pýtate sa, prečo používame prívlastok československí? Odpoveď je jednoduchá. Všetci títo letci sa v tom čase jednoducho považovali za príslušníkov Československej republiky. A za ňu aj na strane spojencov bojovali, hoci de iure v tom čase existoval len Slovenský štát, resp. Slovenská republika a Protektorát Čechy a Morava. Navyše, v súčasnosti neexistuje prehľad, v ktorom by boli títo hrdinovia rozdelení podľa národnosti. A nie je na to ani dôvod. Spoločne bojovali proti nenávidenému „hnedému moru“ za obnovenie Československej republiky. Na základe dostupných prameňov sa počet Slovákov odhadujú približne na desať percent.
Obrat Jána Ambruša
Prvou československou leteckou jednotkou, ktorú vytvorili na území Veľkej Británie, bola 310. československá stíhacia peruť. Vznikla v júli 1940 a už od začiatku v nej slúžila jedna z našich najväčších - a aj najzaujímavejších – leteckých osobností. Ján Ambruš, lebo o ňom je reč, sa od svojich kolegov líšil v dvoch podstatných bodoch. Ako štyridsiatnik by väčšine z nich mohol byť otcom a navyše tesne pred príchodom do RAF dosiahol vrchol svojej dovtedajšej vojenskej kariéry: bezprostredne po vzniku Slovenského štátu ho vymenovali za veliteľa letectva. „Nepohodol sa však s ministrom národnej obrany generálom Ferdinandom Čatlošom a ministrom vnútra Vojtechom Tukom. Požiadal o penzionovanie. Pár dní nato ilegálne prešiel cez Maďarsko a Juhosláviu do Francúzska, aby sa aktívne zapojil do československého zahraničného odboja,“ opisuje Peter Šumichrast.
Aj táto peruť sa už 17. augusta 1940 ako súčasť RAF zapojila do bojov v leteckej bitke o Britániu. Druhou v poradí bola 311. československá bombardovacia peruť, ktorú sformovali 29. júla 1940 v Cosforde. Tá v jednom období patrila k vôbec najlepším bombardovacím jednotkám britského Bombardovacie veliteľstva. „Pre ťažké straty, ktoré utrpeli počas náletov na Nemecko a okupovanú časť západnej Európy ju však museli na určitý čas stiahnuť z operačnej činnosti,“ komentuje Šumichrast. Ako sme už spomínali, straty pri letectve boli tak či tak veľké – pri niektorých operáciách dosahovali až 20 percent. Aj z toho dôvodu sa atraktivita tejto zložky zvyšovala aj tým, že každý príslušník letectva zaradený medzi operačný letecký personál bol povýšený najmenej do hodnosti seržanta. Dôvod? Ak seržant – čatár padol zajatia, bol oslobodený od nútených prác v zajatí...
Ale nazad k perutiam. Vzhľadom na dostatočný počet leteckého personálu vznikla ešte počas Bitky o Britániu aj tretia – 312-ka. Jej velenie zverili práve Jánovi Ambrušovi, ktorý vojnu skončil v diplomatických službách ako plukovník letectva. Po februári 1948 už ako brigádny generál po druhýkrát ilegálne opustil vlasť, aby neskončil v žalári novej vládnucej moci, tak ako mnoho jeho spolubojovníkov.
Klamal o veku. Aby letel
Do histórie Kráľovského letectva sa však natrvalo vpísali aj iní Slováci: Napríklad Otto Smik, ktorého letecká dráha mala tiež výrazne ďaleko od priemeru. Syn veterána z prvej svetovej vojny a dcéry ruského cárskeho dôstojníka nemal ani osemnásť, keď sa prihlásil do odboja. A nemal ešte ani dvadsaťtri, keď ho Nemci pochovali ako „neznámeho Angličana“ na cintoríne pri Zwolle. Za necelých 23 mesiacov po nástupe do operačnej služby do jeho hrdinskej smrti sa stihol vypracovať na jediné letecké eso spomedzi Slovákov: počas 263 bojových letoch trvajúcich 371 hodín zostrelil 10 nepriateľských lietadiel určite, 2 pravdepodobne a tri stroje nepriateľa poškodil. Na konte mal aj 6 lokomotív, 22 transportných lodí a bárok... a vypočítavať jeho úspechy by sa dalo ešte hodnú chvíľu.
Za zmienku však stoja aj iné mená. Rodák z Bytče Ivan Oto Schwarz či Anton Vanko z Lednického Rovného.
Prvý z dvojice menovaných žije od roku 1947 (opäť) v Británii a patrí zrejme k najmladším (nielen) československým letcom, ktorí vstúpili do RAF. Začiatok Bitky o Anglickom ho zastihol ešte ako študenta Public School vo Veľkej Británii, kam ešte pred začiatkom druhej svetovej vojny legálne vycestoval. „V tom čase mal len šestnásť, no zatajil svoj vek a podarilo sa mu prihlásiť do britského Kráľovského letectva,“ približuje Šumichrast. Vyznamenal sa ako člen posádky československého bombardovacieho Liberatora, ktorá sa podieľala na potopení nemeckej ozbrojenej obchodnej lode Alsterufer v Biskajskom zálive. Pri príležitosti 50. výročia skončenia vojny bol prezidentom republiky vymenovaný za generálmajora vo výslužbe. A „Tóno“ Vanko? Do britského battle dressu s krídelkami RAF a rukávovým označením „Czechoslovakia“ sa so svojimi druhmi dostal úletom na jedinej B-71-ke zo Slovenska, keď už bola druhá svetová vojna v plnom prúde: „V roku 1943 ilegálne odleteli z Trenčianskych Biskupíc do Turecka. A odtiaľ sa dostali do Veľkej Británie, kde boli zaradení do RAF,“ opisuje Šumichrast. Žiaľ, Anton Vanko sa konca vojny nedožil, zahynul pri štarte na bojový let.
Bez popola
Podobne ako ďalších približne päťsto československých letcov, slúžiacich v britskom Kráľovskom letectve. Telá takmer tretiny z nich sa nikdy nenašli. Ich najvyššiu obetu pripomína pamätník v Runnymede. Vytesané sú na ňom mená všetkých letcov RAF, ktorí padli počas druhej svetovej vojny a nemajú vlastný hrob.