Terapia nie je čarovný prútik. Psychológ búra mýty a radí, kedy vyhľadať pomoc

Mnohí dnes odchádzajú k terapeutovi s predstavou, že ich problémy zmiznú na počkanie ako lusknutím prsta. Psychoterapia pritom nie je o rýchlych riešeniach, ale o hlbokej spolupráci, kde hlavnú rolu hrá trpezlivosť a ochota pozrieť sa pravde do očí.

Ako sa mení prístup Slovákov k mentálnemu zdraviu, aké generačné rozdiely vidno v ambulanciách a kedy je ten správny čas vyhľadať pomoc? Odpovede prináša odborník na duševné zdravie Rudolf Hauzer z platformy Hedepy a Centra poradenstva a prevencie Bratislava 3, ktorý v rozhovore búra zakorenené mýty a nastavuje zrkadlo našej vlastnej psychickej odolnosti.

S akými najčastejšími mýtmi o návšteve psychológa sa vo svojej praxi ešte stále stretávate, hoci povedomie o duševnom zdraví viditeľne rastie?

Možno to už ani v súčasnosti nie je až tak o mýtoch, ako skôr o očakávaniach, kompetenciách a napokon aj o predstavách. Očakávania sú mnohokrát o tom, že odborník vyrieši problém rýchlo. Najlepšie na jednom sedení, maximálne na pár sedeniach. V druhom rade, že problém je jasný a zadefinovaný. A napokon, že odborník to vyrieši za klienta.

Preto na prvom sedení zvyknem klientom vravieť približne nasledovné: Je dobré, že prinášate už svoj problém, ale ešte budeme spoločne bádať, či nenájdeme problém niekde inde, ktorý možno pomenujeme úplne inak, že to pravdepodobne nevyriešime hneď, že to bude chvíľu trvať, že budeme musieť byť trpezliví a navzájom sa počúvať.

Taktiež aj to, že to bude spoločná práca, pri ktorej sa budeme navzájom učiť jeden od druhého. Odborník nie je čarodejník, ktorý má čarovný prútik,. Veľkú časť práce bude musieť vykonať klient.

Vidíte v prístupe k terapii generačný rozdiel? Ako sa líši motivácia mladších ľudí od starších ročníkov, ktorí prichádzajú do ambulancie?

Ak hovoríme o motivácii, tak u mladších ľudí je to v priemere pravdepodobne silnejšie a vyššie. Nevychádzam pritom zo sociologickej štúdie, ale skôr zo spätných väzieb samotných klientov. A napokon, tí mladší sú otvorenejší hovoriť o svojom živote.

Starší to, žiaľ, mnohokrát majú akoby už „zapečatené“, respektíve zatvorené na sedem zámkov a už viac vychádzajú z nejakého, dajme tomu, rodinného mýtu než z reality.

Mladí, aj keď sú otvorenejší a prístupnejší, to však majú ťažšie s určovaním si životných priorít, čo ich napokon unavuje, a tak práca s jednou aj druhou skupinou ľudí je v niečom jednoduchšia a v niečom zložitejšia.