Doba peciválov: Polovica detí nie je denne vonku ani hodinu. Prečo prestávame chodiť von?

Prichádzam na návštevu ku kamarátke. Výnimočná vec, pretože v posledných rokoch si častejšie telefonujeme, než aby sme sa vídali. „Je vonku,“ hovorí s radostným výrazom a dodáva: „Konečne začala občas niekam chodiť.“

Reč je o osemnásťročnej dcére. Zatiaľ čo nám rodičia nadávali, pretože sme sa podľa ich názoru príliš často poflakovali vonku, a dostávali sme tresty za neskoré príchody domov, slečna počúvala v detstve a dospievaní rady, že by si mala niekam vyraziť, a tiež výhrady, že stále sedí vo svojej izbe.

Domased, pecúch, pecivál. Kedysi boli tieto výrazy posmešné, vyjadrovali spôsob života, ktorý okolie považovalo za divný. Teraz vystihujú bežný životný štýl. Domasedovia tvoria väčšinu spoločnosti. Zďaleka nejde len o deti a mladých ľudí, aj keď na nich zmenu vzťahu k pohybu mimo domova najviac vidieť.

Liezť na strom?

Ján Kršňák, autor knihy Digideti, sám seba nazýva upokojovačom digidetí a digidospelých. Snaží sa tak vyjadriť náplň svojej činnosti, ktorá spočíva vo vzdelávaní a v skúmaní všetkého, čo do našich životov prinášajú moderné technológie. „Keď sa pýtam detí, či niekedy trhali jablká zo stromu, pozerajú sa na mňa, akoby som spadol z višne.

Že by mali niekam liezť a niečo trhať, to je úplne mimo ich predstavivosti,“ rozpráva. Myslí si, že vychovávame generáciu, ktorá sa v budúcnosti takmer nebude pohybovať vo verejnom priestore. „Za tým, že deti nie sú vonku, nie je len strach rodičov, ale aj to, že nemajú dôvod tam chodiť,“ hovorí.

„Keď to s rodičmi preberám, nikomu nenapadá,