Skôr než sa pódium stalo profesionálne ozvučeným miestom osvetleným reflektormi a „ozdobeným“ logami sponzorov, bol festival predovšetkým rituálom. Už staroveké civilizácie poznali silu spoločne precíteného zážitku, ktorý prestupuje bežný tok času.
V antickom Grécku sa počas Dionýzií – slávností na počesť boha vína a plodnosti – hrali dramatické predstavenia, ktoré boli súčasťou náboženského kultu aj verejnej diskusie. Hudba, tanec, divadlo, rituálne masky. Festival bol miestom, kde sa stretávalo svetské a božské, jedinec a komunita, umelecký výraz a kolektívna katarzia.
Podobný význam mali aj stredoveké púte či renesančné karnevaly – každý z nich bol istou formou vymanenia sa z každodennosti, dočasným narušením poriadku, kde bolo dovolené viac.
Ešte skôr, než sa objavili plagáty s atraktívnymi line-upmi, bola hudba nositeľkou spoločenských hodnôt, útechy, zábavy aj obradu. Až oveľa neskôr, s rozvojom masovej kultúry v 20. storočí, sa z týchto dávnych rituálov začali vyvíjať festivaly v dnešnom zmysle slova.
Už v medzivojnovom období sa formujú klasické hudobné prehliadky ako Salzburger Festspiele (pravidelne od roku 1920), ktoré spájali elitu európskej kultúry, politické reprezentácie a národné identity. V Amerike zase vznikajú prvé džezové a folkové festivaly – ešte komornejšie, no už s črtami otvorenosti a neformálnosti, ktoré budú neskôr definovať nový festivalový vek.
A práve tam, medzi tradíciou a túžbou po slobode, sa rodí moderný festival ako forma kolektívneho vyjadrenia – politického, umeleckého aj existenčného.
Woodstock a spol.
Leto 1969.
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 86% na dočítanie.
Zostáva vám 86% na dočítanie.