O tom, že duševné zdravie detí dostáva zabrať, sa v súčasnosti hovorí veľmi intenzívne – a rodičia sú vyplašení. Nedávno som však doma počula aj iný názor: mami, môj pocit je, že už sa to trošku preháňa. Ale to je len pocit jedného tínedžera. Vy máte dáta a štatistiky...

Úprimne – to, čo sa deje v spoločnosti, sú všetko veci, ktoré veľmi vplývajú na deti. Počúvam o dianí v školách a počúvam aj odborných zamestnancov škôl, ktorých sme školili v rámci rôznych projektov, a jednoznačne vychádza, že je toho viac. Rozhodne neplatí, že by sa zhoršené duševné zdravie detí nafukovalo, že by sa robil postrach z niečoho, čo neexistuje. Práve naopak. Naozaj pribúda detí, ktoré majú vážne problémy a potrebujú podporu.

Podporu v súvislosti s akými ťažkosťami?

Vnímam narastajúce problémy súvisiace s agresivitou, neznášanlivosťou, netoleranciou medzi deťmi, ktorá často vedie k šikanovaniu. Počet detí s ťažkosťami jednoznačne stúpa. Z môjho pohľadu to teda určite nie je nafúknutý problém.

Ak má dieťa pocit, že je všetko OK, môže to byť spôsobené zrejme tým, že to vníma len cez seba a myslí si: ak som v poriadku ja, tak sú aj ostatní...

Alebo je v kolektíve, v ktorom sa stretli deti, ktoré si osvojili copingové stratégie (copingové stratégie sú techniky a mechanizmy, ktoré ľudia používajú na zvládanie stresu, ťažkých emócií, pozn. red.). Alebo majú šťastie na vyučujúcich, ktorí s nimi dobre pracujú, plus majú dobré domáce zázemie. Alebo je to tak, ako hovoríte: ja som šťastný, mám sa fajn a moji kamaráti teda tiež (úsmev).

Ťažkosti, ktoré deti majú, sa často pripisujú pandémii. Povie sa: „to covid... to vojna... to inflácia...“. Ako presne to môže spolu súvisieť?

Myslím si, že úplným základom je pochopiť, že čokoľvek, čo sa nám v živote deje, či už je to covid, vojna odohrávajúca sa u susedov alebo iné vážne udalosti v spoločnosti, ku ktorým môže patriť aj hrozba bombového útoku nasmerovaná na školu, skrátka čokoľvek sa deťom deje, dá sa to lepšie zvládnuť, ak majú rodičov a iných dospelých, o ktorých sa môžu oprieť, a majú aj spomenuté copingové stratégie, ktorými ich „vyzbrojilo“ okolie. S nimi dokážu oveľa lepšie zvládnuť náročné situácie. Ak sa deti majú o koho oprieť, vplyv vážnych udalostí je iný ako v situácii, keď sú na to samy.

Sú na to často deti samy?

Dnes sa ukazuje, že rodičia majú menej času a aj ich pozornosti smerom k deťom je menej. Dajme si úplne jednoduchý príklad. V škôlke, ktorú vediem, máme čoraz viac detí s problémami vo vývine reči, pretože sa vo výskumoch zistilo, že rodičia