Videli ste animák Ratatouille, v ktorom sa jedna z vedľajších postáv volá Anton Ego? Je to najslávnejší kritik vo Francúzsku, ktorý sa vo svojej zbytočne veľkej pracovni osamelo krčí za písacím stolom a nad ním sa týči jeho portrét v nadživotnej veľkosti. A takto nejako to vyzerá s egom mnohých z nás – predstava o ňom je omnoho nafúknutejšia, než je jeho skutočná potreba.
Takéto ego však nemusí byť nevyhnutne prehnané, ako by sa mohlo zdať. V skutočnosti býva skôr krehké alebo zranené a snaží sa to kompenzovať napríklad falošnou sebadôverou, neustálym posudzovaním druhých, ich zosmiešňovaním, urážaním, vyhrážaním sa, porovnávaním sa, chorobnou súťaživosťou a presvedčením, že úspech iných bráni vlastnému úspechu.
Do toho vstupuje čierno-biele alebo rigidné myslenie, odmietanie akéhokoľvek názoru, ktorý je v rozpore s presvedčením ega, až to niekedy pripomína hlášku: „Pravdu prebil, egom debil.“ (Citlivejšie povahy, prepáčte.)
Nasledujúci text však nemá byť variáciou na Shakespeara á la Skrotenie zlého ega. Pretože ego je súčasťou našej psychiky, niečo ako osobný strážca. No ako taký by mal byť zamestnancom, nie šéfom, ako to často vidíme u ľudí, ktorým riadi ich životnú šou.
Možno ste práve tento prípad a chceli by ste to zmeniť? Rozhodne svoje ego neodmietajte, keď zaklope, ani ho nevyhadzujte, keď vtrhne do vašich reakcií. Oveľa zmysluplnejšie je pozvať ho dnu a ponúknuť mu rolu radcu, nie vládcu. Ponúkame vám sedem krokov, ktoré by vás (aj vaše ego) mohli naviesť správnym smerom.
Krok 1: Buďte svedkom
Dovoľte svojmu egu, aby sa predstavilo. Najjednoduchšia situácia, ako sa s ním zoznámiť, nastáva, keď práve nebeží na plné obrátky. Vyberte si nejaký pokojnejší deň a všímajte si každú svoju vetu, v ktorej poviete „ja“ alebo „som“. Pričom tieto vyjadrenia nijako zvlášť neanalyzujte ani neupravujte – pristupujte k nim podľa zvedavého pravidla: „Všímam si, čo si všímam.“
Skúste si všimnúť, ako často o sebe hovoríte.
Zostáva vám 83% na dočítanie.