Od 1. decembra 2009, keď Lisabonská zmluva vstúpila do platnosti, je Európska únia právnickou osobou a vychádza z dvoch primárnych prameňov práva – zakladajúcich zmlúv: Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Odstránením pôvodnej štruktúry troch pilierov sa zjednodušili legislatívne postupy a špecifiká právnych aktov prijatých v Európskej únii. V textoch zakladajúcich zmlúv je možné rozlíšiť štyri hlavné princípy fungovania práva Európskej únie: legálnosť, lojalita, proporcionalita a subsidiarita. Princíp legálnosti vyžaduje, aby všetky rozhodnutia a opatrenia vznesené Európskou úniou vychádzali z právnych zásad.

Môže ísť o písomné zásady, teda právne akty, alebo procedurálne zásady – jurisdikciu Európskeho súdneho dvora. Podľa princípu lojálnosti sa členské štáty vzájomne rešpektujú, zabezpečia všetky potrebné kroky pre plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv európskych inštitúcií a neprijmú domáce opatrenia, ktoré by ohrozili dosiahnutie cieľov Únie. Vykonávanie právomocí Európskej únie sa riadi spolu súvisiacimi princípmi subsidiarity a proporcionality.

Tieto právomoci sú vymedzené podľa zásady prenesenia právomocí: Únia smie konať iba v rámci právomocí, ktoré na ňu preniesli členské štáty v zmluvách, a len na dosiahnutie vopred vymedzených cieľov. Princíp subsidiarity definuje prípady, keď Európska únia koná v oblastiach mimo prenesených právomocí. K tomu môže dôjsť iba vtedy, pokiaľ je takýto postup efektívnejší a samostatné štáty by daný cieľ nedokázali uspokojivo dosiahnuť na národnej alebo regionálnej úrovni.

Zásada proporcionality vyžaduje, aby obsah a forma činnosti Európskej únie neprekročili rámec nevyhnutnosti pri dosahovaní zmluvných cieľov. Ďalším nemenej dôležitým princípom úniového práva je nadradenosť, definujúci vzťah medzi európskym a národným právom v prípade konfliktu. Všetky právne akty Európskej únie sú nadradené nad akýmikoľvek národnými právnymi aktami vrátane ústavných zákonov, vo všetkých odvetviach práva.