Tretí deň sa trmácajú krajinou, v nohách majú desiatky kilometrov a cieľ je v nedohľadne. Viac než únava sa ich však v tejto chvíli zmocňuje strach. Húf asi štyroch stoviek husitov, presúvajúci sa z Plzne do Tábora, sa dozvedá, že ho prenasleduje vojsko.
A vzápätí prichádza druhá Jóbova zvesť – ďalšie jednotky smerujú proti nim. Sú v pasci. Vo voľnej krajine útočisko nenájdu a proti presile, navyše oveľa lepšie vyzbrojenej, nemajú v otvorenom boji šancu. Pred istou záhubou ich môže zachrániť iba zázrak.
Hajtman Jan Žižka, ktorý túto skupinu mužov, žien a detí vedie, si však zachováva chladnú hlavu. „Zabočte doprava a medzi tými dvoma rybníkmi rozostavte vozy,“ prikazuje. Škaredý a Markovec, tak sa tie dva rybníky neďaleko dedinky Sudoměř v južných Čechách volajú, sa popoludní 25. marca 1420 stávajú nemými svedkami bitky, ktorá sa zapíše do dejín.
Husiti sa rozostavia tak, že z jednej strany ich chráni vodná hladina, z druhej bahnité dno vypusteného rybníka, zozadu hrádza a v úzkom priestore pred sebou vytvárajú z tucta vozov improvizovanú hradbu.
Asi sedem stoviek rytierov, jazdcov i pešiakov z kráľovského vojska a jednotiek strakonických johanitov na ňu opakovane útočí, no márne. Zlyháva aj ich pokus o obídenie hradby cez dno vypusteného rybníka. Uviaznu tam v bahne. S hustnúcou hmlou a po zotmení sa napokon takzvané panské vojsko z bojiska sťahuje.
Defenestrácia ako rozbuška
Bitku pri Sudoměři si história pamätá nielen vďaka úspešnému použitiu taktiky vozovej hradby, ale tiež ako prvé väčšie bojové stretnutie husitských vojen. Tie boli výsledkom revolučného kvasenia a vnútornej krízy, v ktorej sa České kráľovstvo ocitlo na začiatku 15. storočia.
Napätie v spoločnosti začalo eskalovať najmä po upálení kazateľa Jana Husa počas kostnického koncilu v júli 1415. Jeho učenie, obsahujúce kritiku mravného úpadku katolíckej cirkvi a hovoriace o nutnosti jej reformy, sa v krajine však naďalej šírilo a zí...
Zostáva vám 85% na dočítanie.