Slovenská literatúra 20. storočia by bola bez jeho mena ako zvon bez srdca. Neznášal cestovanie, no v hlave obehol celý svet. Zobral si manželku trpiacu na schizofréniu, býval s ňou i dcérou skromne v záhradnom domčeku v Devínskej Novej Vsi, kde márne túžil po uznaní domácich a životom ho sprevádzal alkohol. No svoju originálnu pečať vtisol pod viac ako dve desiatky kníh, dve divadelné hry a viacero filmov. Ako excentricky žil, tak aj excentricky zomrel. Obesil sa na retiazke od bicykla.
Jediné, čo sa dá o Rudolfovi Slobodovi tvrdiť s istotou je, že nežil podľa vyžadovaných spoločenských noriem. Jeho otvorenosť a úprimnosť by mu to ostatne ani nedovolili. Centrom jeho bytia bola dedina, ktorá je dnes už súčasťou Bratislavy.
Narodil sa tu ako syn chorvátskeho úradníka. Matka sa neskôr rozviedla, prežila aj druhého manžela a takisto aj ďalšieho druha. Svoje nepríliš utešené detstvo Sloboda viackrát ventiloval vo svojich prácach. Prakticky vo všetkých je ako slanina prerastený jeho život a životy jeho postáv.
Dokázal to hneď svojím prvým románom Narcis. Hlavným hrdinom je Urban, ktorý sa vykašle na štúdiá na filozofickej fakulte, vyrovná si dlhy s kamarátmi a v tichosti odchádza pracovať do železiarní. Skutočný Sloboda po roku strávenom na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave dáva škole zbohom a vymieňa ju za ostravské bane.
Urban sa pretĺka, ako sa dá, hľadá osobnú slobodu a popri tom ho prenasledujú myšlienky na samovraždu. Bum! Doktrínu metódy socialistického realizmu bezohľadne rozkopáva „hrdina“, ktorý sa nehrdí titulom Hrdina socialistickej práce. Ľudia, nevhodní na nástenku cti vtedajšieho režimu, sa vyskytujú v spisovateľových dielach požehnane. Či už ide o novelu Uršuľa o mladej žene – vrahyni svojho manžela, či rozsiahlejšiu prózu Stratený raj odohrávajúcu sa v protialkoholickej liečebni.
...
Zostáva vám 85% na dočítanie.