Viac než tri mesiace uplynuli od chvíle, keď sa komunisti v Československu chopili moci. Atmosféra v krajine je napätá. Nový režim otvorene prenasleduje a zatvára svojich oponentov, pripravuje politické procesy, na všetkých úrovniach obsadzuje kľúčové posty a prispôsobuje si zákony. Totalitný aparát nenecháva nikoho na pochybách o svojich zámeroch.
Platí to aj o voľbách do Národného zhromaždenia, ktoré sa konajú poslednú májovú nedeľu a v ktorých komunisti nenechávajú nič na náhodu. Vedia, že ich podpora nie je taká ako deklarujú, preto ich líder a premiér Klement Gottwald presadzuje, aby voliči neodovzdávali hlas samostatne politickým stranám, ale „jednotnej kandidátke Národného frontu“. V tej hrá prím práve KSČ a zvyšok tvoria strany, ktoré si podriadila.
Alternatíva neexistuje, nesúhlas sa dá vyjadriť len bielym lístkom alebo neúčasťou. Kampaň však takýchto voličov už vopred nálepkuje ako nepriateľov a reakcionárov. Voľby sa tak menia na frašku: pri účasti takmer 93 percent získava jednotná kandidátka bezmála 87 percent hlasov. Kto dúfal v zvrat, zažíva sklamanie.
Zraky demokraticky zmýšľajúcich ľudí sa teraz upierajú na poslednú legitímnu inštanciu, prezidenta Edvarda Beneša. Ten už tri mesiace neúraduje na Hrade a verejne nevystupuje. Ozýva sa až listom, ktorý 2. júna 1948 adresuje Gottwaldovi. Režim ho však zverejňuje až o päť dní neskôr. Je to totiž list abdikačný.
„Dňa 4. mája som Vám oznámil svoj úmysel rezignovať na prezidentskú funkciu. Odvolávajúc sa na náš rozhovor, prosím Vás, aby ste oznámili Národnému zhromaždeniu moje rozhodnutie. Ďakujem mu za jeho dôveru, ďakujem za dôveru a lásku ľudu, ktorá mi bola vždy nesmiernou posilou a ktorú som sa snažil nesklamať,“ stojí v ňom.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
