Čierna páska prekrývajúca pravé oko je spoľahlivým poznávacím znamením, odlišujúcim svojho nositeľa aj v anonymnom dave ľudí, tobôž, ak bol kedysi verejne známou osobou. V jeho prípade bola aj jedným z dôvodov, pre ktorý ho mnohí súčasníci označovali za novodobého Jana Žižku. Nešlo o pejoratívne či posmešné prirovnanie, aj on bol vojenským veliteľom, aj jeho obklopovala aura národného hrdinu, aj v ňom v istom období ľudia videli priam spasiteľa národa.
Pravda, je to dávno, teraz sa už píše rok 1970, no viacerí z tých skôr narodených ho pri stretnutí na ulici bezpečne poznávajú a úctivo ho zdravia.
Pre Jana Syrového, ktorý bol pred viac než troma desaťročiami onou živou legendou, je to aspoň aké-také zadosťučinenie, aspoň drobná radosť, vnášajúca trochu svetla do jeho pochmúrneho života, nenávratne poznamenaného pocitom hlbokej krivdy.
Starý, 82-ročný chorľavý muž ju nosí hlboko v sebe a pred nikým nedáva svoju bolesť najavo. Načo aj, čo by sa zmenilo na tom, že ho pošpinili, vyzliekli z generálskej uniformy a degradovali na vojaka, že ho na dlhé roky uväznili a potom z neho urobili občana druhej kategórie, alebo že takmer nemá z čoho žiť?
„Nenariekam,“ odpovedal skromne a stroho na otázku, ako sa mu žije, keď ho na jeseň 1968 novinári po dlhom čase pripomenuli širokej verejnosti. A potom sa jeho meno z verejného priestoru opäť vytratilo.
Nie inak to je aj po 17. októbri 1970. V ten deň Jan Syrový zomiera, médiá však o tom mlčia. Prvorepublikového generála a istý čas aj premiéra nehodno pripomínať, má sa naňho zabudnúť.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
