Facky, vyhrážky, rozbíjanie lavíc. Parlamentné výtržnosti majú dlhú tradíciu, prekvitali najmä v ére prvej ČSR

V kampani sa riešia hlavne bývanie, dane, podpora priemyslu, úľavy živnostníkom, lepšie podmienky robotníctva, clá, sociálne otázky, problematika národnostných menšín... A v parlamente nakoniec zasadne šestnásť strán. Nie, nepíšeme o aktuálnych voľbách, ale o tej istej udalosti presne pred sto rokmi.

Druhé prvorepublikové voľby vyhrali pravicoví agrárnici, avšak s nepresvedčivým ziskom trinástich percent. Rovnako dostali komunisti, zatiaľ čo ľudovci necelých 10 percent a sociálni demokrati a socialisti ani nie deväť percent. 

Odlišný však bol dôraz na vzťah štátu a cirkví, teda hlavne katolíckej, a krátko pred voľbami došlo k mohutným oslavám mučeníckej pamiatky Jana Husa a sporom o jeho odkaz, čo vyústilo až do roztržky Československa s Vatikánom. Parlament vtedy vrel viac ako pekelný kotol.

Sila červených pästí

Deštrukcia parlamentných lavíc, trhanie spisov a likvidácia zariadení snemovne má pomerne dlhú tradíciu. Najviac ju zdokonalili prvorepublikoví komunisti, ktorí patrili medzi najväčších výtržníkov už pred nástupom krutého služobníka Moskvy Klementa Gottwalda. 

Ak sa začítate do inak suchých stenoprotokolov zo zápisníc rokovaní parlamentu pred sto rokmi, uvidíte takmer za každým tretím prejavom slová ako vrava, hluk, výkriky či zvonenie jednotlivých poslancov, prípadne „burácanie a trvalý hluk na ľavici“. 

   

A dochádzalo aj k takmer divadelným predstaveniam: „Poslanci komunistickí vstoje spievajú Červenú zástavu a za trvalého hluku na ľavici odchádzajú zo zasadacej siene.“ 

Komunisti nezostali pri plamenných prejavoch a pochodoch po snemovni, ich poslanci kričali ako tury a poslankyne boli schopné roztrhať na kusy celé zložky rokovacích materiálov. Vytrhávanie dosiek z pultov bolo u zapálených revolucionárov bežné, zvlášť keď sa nimi dalo dobre mlátiť do taktu.