Od konca vojny leží v poznanskom archíve Veľkopoľského vojvodstva kartotéka, ktorá má 33-tisíc strán, zoradených do 3 621 zložiek podľa miest a obcí. Každý záznam obsahuje detailné informácie o žene obvinenej z čarodejníctva, jej trýzniteľoch a priebehu procesu. Dáta boli zhromaždené medzi rokmi 1935 a 1944. Výskum nerobilo žiadne vlastivedné múzeum, ale nacistická Schutzstaffel (SS), respektíve jej Reinhardom Heydrichom vedená spravodajská služba Sicherheitsdienst (SD).
Takzvaný Hexen-Sonderauftrag, čiže Zvláštnu úlohu - čarodejnica, jej zadal sám hlavný esesák Heinrich Himmler v rámci svojho neúnavného honu za archeologickými dôkazmi germánskej nadradenosti a kvázi historickou podporou režimovej ideológie všeobecne. Ženy zavraždené ako čarodejnice boli v ponímaní Reichsführera SS v skutočnosti kňažky, po stáročia udržujúce pohanskú vieru predkov, ktorú sa cirkev snažila vykoreniť.
A aj v pozadí tejto ranonovovekej hystérie Himmler tušil Žida. Himmlerova hlboká fascinácia čarodejnicami má však aj osobnejšie korene, začiatkom sedemnásteho storočia bola údajne upálená na hranici jedna z jeho ženských predkov.
Záujem o čarodejnícke procesy je ale predovšetkým dôkazom faktu, že aj nacizmus vyrástol z iracionálneho pohanského mysticizmu.
Národ je nový boh, polia sú rodina
Na prelome dvadsiateho a devätnásteho storočia vrcholil proces vyrovnávania sa euroamerickej civilizácie s príslovečnou smrťou boha. Proces, ktorý sa začal osvietenstvom a vyvrcholil Darwinom, znamenal, že sa štátom i spoločnostiam pod rukami rozpadol hlavný pilier všetkého poriadku, totiž nespochybnená viera.
Skôr než veda ju však nahradil myšlienkový konštrukt národa, do významnej miery postavený na dezinterpretovaných dejinách území, na ktoré si dané spoločenstvo robilo nárok. Chýbajúce transcendentno mnohí ľudia nachádzali aj v spiritualizme a okultizme.
Od fantazírovania o hrdých prapredkoch k okultizmu napokon nebola až taká ďaleká cesta, obzvlášť v habsburskej monarchii. Atribúty nacistickej ideológie, ako je antisemitizmus, ktorý však už nebol definovaný nábožensky, ale rasovo, zavrhnutie kresťanstva a tiahnutie k mystike, majú skutočne predovšetkým rakúsky než v užšom zmysle nemecký pôvod.
Adolf Hitler, ktorý ich o desiatky rokov aplikoval po takmer celej Európe, čítal ako neúspešný maliar vo Viedni spisy viedenských „ariozofov“, ako bol Guido von List alebo Jörg Lanz von Liebenfels. Heinrich Himmler bol v tomto smere tiež typickým predstaviteľom svojej doby. Aj čo sa týka rasistického svetonázoru, záľuby v hraní sa na vojačikov, slepej poslušnosti alfasamcovi a ďalších porúch.
Začiatkom dvadsiatych rokov vstúpil Himmler do spoločenstva Artam, ktoré propagovalo ideológiu Blut-und-Boden (Krv a pôda), postavenú na nacionalizme, rasizme, oslavovaní usadlého roľníckeho života a dochutenú poriadnou dávkou ezoteriky. Práve prostredníctvom artamanov sa Himmler dostal do kontaktu s nacistami a v auguste 1923 vstúpil do NSDAP. Na ideál puta k pôde však nikdy nezabudol.
Biopoľnohospodárstvo za ostnatým plotom
O pätnásť-dvadsať rokov neskôr začal ako koordinátor holokaustu a Ríšsky komisár pre utužovanie nemeckého národného ducha (Reichskommissar für die Festigung deutschen Volkstums) aplikovať do praxe fantázie o germánskom osídlení rurálneho východu.
Himmlerov Hlavný úrad pre rasu a osídľovanie (SS Rasse- und Siedlungshauptamt) vypracoval Generalplan Ost, ktorý predpokladal zriadenie 360-tisíc fariem na 330 tisícoch štvorcových kilometrov územia na východ od hraníc Ríše. Osídliť ich malo viac než dvanásť miliónov Nemcov, kým zhruba 30,8 miliónov ľudí malo zomrieť alebo byť vyhnaných.
Veril v moc prírody, neskazenú židovskými mestami. Najsilnejší národ by mohli pomôcť uživiť bylinky starých Germánov, povedal si vyštudovaný agronóm Himmler a v koncentračnom tábore Dachau dal pestovať tymián, saturejku alebo nechtík lekársky. Každé ráno hnali dozorcovia stovky väzňov do bylinkovej záhrady, na obrovské plantáže veľké ako celá dnešná štvrť Dachau-Ost. A každý večer sa z areálu vyvážali káry plné mŕtvych, ako spomínal český historik a svojho času tamojší väzeň Stanislav Zámečník.
Pod kuratelou SS sa skúšali metódy takzvaného biodynamického poľnohospodárstva rakúskeho filozofa, pedagóga a ezoterika Rudolfa Steinera. Cieľom projektu bolo vymyslieť, ako nakŕmiť národ aj bez použitia umelých hnojív a ďalších výmyslov židovskej vedy.
Nacistická misia do Tibetu
Semitský pôvod má, a v tomto prípade je to pravda, však kresťanstvo, ktoré kedysi vytlačilo pohanské náboženstvá. Nadviazanie na slávu hrdých Germánov teda vyžadovalo nahradenie kresťanskej viery pôvodnými kultmi, respektíve zlepencom vybásnených rituálov a rôznych viac či menej historicky presných symbolov.
Medzi tie patril napríklad pseudogermánsky svietnik Julleuchter, obľúbený dar medzi príslušníkmi SS, ktorý vyrábali väzni v koncentračných táboroch Dachau a Neuengamme. Germánskym sviatkom Jule sa nacisti snažili nahradiť kresťanské Vianoce. Namiesto vianočného stromčeka bol Julbaum, namiesto Ježiška Frau Holle a namiesto adventného venca Julbogen.
„Vedecko-historické“ opodstatnenie podobným blúznivostiam mal Himmlerovmu štábu zabezpečiť priamo podriadený spolok Deutsches Ahnenerbe, čo v preklade znamená Nemecké dedičstvo predkov. Inštitúcia organizovala kongresy, financovala vykopávky predkresťanských sídiel či vyslala expedíciu do západnými etnológmi nepreskúmanej časti Tibetu, kde hľadala od apríla 1938 do augusta 1939 odolné druhy obilia a dôkazy, že sa v odlúčení od okolitého sveta pod Himalájami zachovala praárijská populácia. Počas vojny sa Ahnenerbe podieľal na lúpení umeleckých pokladov v obsadenej Európe a na pokusoch na ľuďoch v koncentračných táboroch Dachau a Natzweiler-Struthof.
Nacistickú ezoteriku do veľkej miery formoval aj viedenský rodák Karl Maria Wiligut. Člen Novotemplárskeho rádu už spomínaného Lanza von Liebenfelsa vstúpil do SS až v roku 1933, ale za tri roky to dotiahol na Brigadeführera (generálmajora). To vďaka osobnému priateľstvu s Himmlerom, ktorému vykladal hviezdy.
Napriek tomu bol Wiligut, prezývaný Himmlerov Rasputin, v auguste 1939 z SS „odídený“, keď sa jeho konzumácia alkoholu a liekov stala neúnosná. Navyše sa prevalilo, že bol v dvadsiatych rokoch zavretý tri roky v blázinci a salzburský súd mu odobral svojprávnosť.
Veštec a posledný Atlanťan Wiligut napríklad navrhol Totenkopfring, prsteň osadený runami a umrlčou lebkou, ktorý Reichsführer-SS venoval zaslúžilým čiernokošeliarom a v priebehu vojny nakoniec rozdával ako na bežiacom páse. Predovšetkým sa však Wiligut podieľal na prestavbe hradu Wewelsburg vo Vestfálsku. Renesančný objekt sa mal stať mystickým stredobodom Himmlerovej čiernej ríše.
Hrad v srdci temnoty
Hrad samozrejme nebol vybraný náhodou. V jeho blízkosti sa nachádzajú skaly, medzi ktorými vraj Germáni slávili svoje náboženské obrady. Predovšetkým ale na kopci, kde bol neskôr Wewelsburg postavený, stál v desiatom storočí palisádový hrad, ktorý zohral úlohu pri odrazení vpádu maďarských kočovníkov do Východofranskej ríše. Vtedajší panovník Henrich I. Vtáčnik Himmlera silno fascinoval. Podľa ranostredovekého kráľa nazval svoj zvláštny vlak a tiež svoj poľný štáb.
Čiastkové, už počas vojny realizované prvky Generalplanu Ost boli označené Programm Heinrich a Himmlerovo okolie vrátane jeho oficiálnej „vedľajšej manželky“ Hedwig Potthastovej ho oslovovalo König Heinrich, čiže kráľ Heinrich. Himmler sa podľa všetkého považoval za Vtáčnikovu symbolickú či skutočnú reinkarnáciu.
Interiér Wewelsburgu bol ešte pred vojnou vyzdobený nacistickou a pseudogermánskou symbolikou, odstránením omietky a rozšírením priekopy bol hrad upravený tak, aby pôsobil starobylejšie. Zatiaľ v ňom fungovalo školiace stredisko SS, mal sa ale stať svojho druhu kultovým miestom, kde sa budú zhromažďovať špičky Schutzstaffel alebo uchovávať Totenkopfringe padlých esesmanov.
V severnej veži sa dá dodnes pozrieť do takzvaného Obergruppenführersaalu (hodnosť je ekvivalentom generálporučíka, išlo teda o najvyššiu špičku SS). Oválnej miestnosti s dvanástimi výklenkami a dvanástimi romanizujúcimi stĺpmi dominuje mozaika Čierneho slnka, dvanásťspicového kolesa zloženého z troch hákových krížov. Pod ním sa nachádza miestnosť výstižne nazvaná krypta, v ktorej okolo zníženého stredu stojí dvanásť prázdnych soklov. Presný účel oboch miestností stále nie je známy.
Do roku 1964 mal byť podľa Himmlerových plánov na kopcoch okolo hradu vybudovaný trojštvrťový kruh budov s rádiusom 635 metrov. Stredobodom areálu by bola severná veža hradu trojuholníkového pôdorysu, ku ktorému mali byť pristavané ďalšie budovy tak, že by vznikla takmer kilometer dlhá štruktúra symbolizujúca Svätú kopiju. To je jedna z hlavných relikvií Sväté Ríše Rímskej, ktorá vraj patrila vojakovi Longinovi, teda tomu, ktorý bodnutím skúšal, či je ukrižovaný Ježiš ešte nažive. Artefakt, ktorý je dnes vytavený vo viedenskom Hofburgu, však niektorí považovali za kopiju germánskeho boha Ódina.
K realizácii mystických vízií však nedošlo, nacistická ríša sa rozpadla a König Heinrich odišiel zo sveta s ňou. Dnes v priľahlej strážnej budove sídli múzeum SS, ktoré pripomína najmä väzňov koncentračného tábora Niederhagen, ktorý bol zriadený ako zdroj otrockej pracovnej sily na prestavbu Wewelsburgu.
Zo západného krídla zamýšľanej svätyne je dnes ubytovňa pre mládež. Rovnako neslávne dopadli aj plány na dobytie a dosídlenie rasovo čistého „veľkonemeckého impéria, najväčšej ríše, akú svet videl“.
Okultistické sklony jej pohlavárov ale neprestávajú fascinovať. A nielen to, mnohí podliehajú lákaniu iracionality v starých i novších verziách. Snívanie o dávnej minulosti, keď muž bol bojovník a žena rodila deti čistej krvi, viera v sprisahanie židomurárov alebo v konšpirácie iluminátov, prisudzovanie všetkého zla spoločnostiam mimo vlastného, čistého národa, to s Himmlerom a nacistickými výletmi do ríše mystiky nanešťastie nezomrelo.
HEINRICH HIMMLER
Narodil sa v roku 1900 v Mníchove ako druhý z troch synov v silno veriacej rodine. Jeho otec bol riaditeľ prestížneho gymnázia a súkromný učiteľ princa Heinricha Bavorského, ktorý bol Heinimu kmotrom pri krste.
Na konci 1. svetovej vojny mladík iba tesne unikol službe na fronte, z čoho mal doživotný komplex. Počas štúdia poľnohospodárstva sa realizoval aspoň v „buršáckom“ spolku Apollo a v ultrapravicovom polovojenskom Freikorps Lauterbach.
V roku 1923 sa zúčastnil Hitlerovho neúspešného puču, v roku 1925 si obliekol hnedú košeľu Sturmabteilung (SA) a stal sa členom SS, vtedy ešte Vodcovej ochranky tvorenej iba pár desiatkami mužov. Himmler jednotku postupne rozširoval, po Noci dlhých nožov bola vyňatá z SA a od polovice tridsiatych rokov SS fakticky ovládla aj políciu.
Heini si nakoniec svoj mladícky sen o bojovaní splnil. Jeho bojové jednotky Waffen-SS mali dohromady viac než 900-tisíc mužov. Stal sa organizátorom hromadného vyvražďovania Židov, založil Lebensborn, ľudskú farmu na produkciu kvalitných nordických potomkov.
Krátko po skončení 2. svetovej vojny bol zatknutý Britmi, napriek falošným dokladom sa im však 23. mája 1945 priznal k svojej pravej totožnosti. V ten istý deň spáchal samovraždu kyanidom, ktorý mal ukrytý medzi zubami.