Na budovanie týchto obrích investícií do prístavov, ciest a železníc dáva čínska strana mimoriadne štedré finančné pôžičky štátom, ktoré sa do iniciatívy zapojili.
Znie to ako ideálna spolupráca, z ktorej môžu profitovať všetci zúčastnení. Je v tom však háčik. Väčšina projektov infraštruktúry sa buduje v rozvojových krajinách, v ktorých neexistujú funkčné útvary hodnotiace návratnosť investícií ani vyspelá občianska spoločnosť schopná nevýhodné projekty účinne kritizovať. Tým často chýba komerčná návratnosť, neprinášajú pre domovský štát adekvátnu hodnotu a vlečú so sebou veľkú korupciu. Mnoho z týchto krajín si až príliš neskoro uvedomí, že sa pre projekty dostanú do takzvanej dlhovej pasce. To sa však väčšinou deje až po tom, ako sa k moci dostane nová vláda.
Prečo má Čína záujem dostať partnerské krajiny do dlhových problémov? Vytvára si tým vplyv a páky, pomocou ktorých svojich dlžníkov ovláda. Zároveň je výmenou za neschopnosť splácať dlh väčšinou dohoda o odkúpení podielu časti kritickej infraštruktúry alebo iných vzácnych zdrojov krajiny. Takýmto spôsobom sa už dostalo do rúk Číny mnoho strategicky dôležitých prístavov, železníc, ciest či surovín. Mnohí pozorovatelia vo svete preto začali hovoriť o takzvanej čínskej diplomacii dlhovej pasce.