Pri hľadaní práce však palestínska IT odborníčka Riham Hasanová raz neuspela aj v zahraničnej neziskovke. Tá mala síce kvóty na počet zahraničných pracovníkov, pre ňu ako Palestínčanku ale paradoxne neplatili. „To, že sme Palestínčania, sa dá rozpoznať aj na plate. Keď napríklad firma prijme Palestínčana, automaticky mu dá nižšiu mzdu ako Libanončanovi. Povedzme 500 dolárov mesačne namiesto 700,“ dodáva Saadová.
Vzhľadom na to, že namiesto úradov práce fungujú v krajine len súkromné firmy, ktoré si za svoje služby nechávajú zaplatiť, sa klientov úradu v Tripolise paradoxne vypytujú na rady aj samotní Libanončania. Služby tohto úradu už vyhľadalo 14-tisíc ľudí.
Na okraji Tripolisu sa pri morskom pobreží nachádza aj najväčší a najrozsiahlejší projekt, do ktorého agentúra OSN v krajine investuje – utečenecký tábor Nahr Bárid. Ten sa od zvyšných 11 táborov v mnohom odlišuje – predovšetkým ho spravujú libanonské úrady.
Pri každom z piatich vchodov sú preto kontrolné stanovištia s libanonskými vojakmi a betónovými zátarasmi nafarbenými červenou a bielou farbou podľa libanonskej vlajky. Zatiaľ čo ostatné tábory spravujú palestínske frakcie, sem sa so zbraňou vojsť nedá.
V táboroch občas prepuká násilie medzi znepriatelenými frakciami. Nejde však vraj o nepriateľstvo medzi Fatahom a Hamasom. „Sú to skôr menšie salafistické skupiny, ktoré majú blízko k ideológii Islamského štátu,“ vysvetľuje bezpečnostný expert Ahmad Vazírí. Aj inak radikálne hnutie Hamas pôsobí podľa neho v táboroch skôr ako sila, ktorá vzniknuté vášne upokojuje.