Katarína, poznám vás dvadsať rokov – ale vy mňa vôbec. Toľko žúrov, toľko chát, na ktorých ste „boli“, a ani o tom neviete...

Rozumiem. Na koncertoch, keď mám možnosť pozrieť sa ľuďom do tváre, krásne vidieť, že si moju hudbu s niečím spájajú. Je tam často emócia, väzba na nejakú situáciu.

Asi ide o väzbu na mladosť, keď si človek bez výčitiek svedomia ráno naniesol na starú vrstvu mejkapu nový mejkap a dal si na raňajky keksík s kávou.

Hej, a išiel spať o štvrtej nadránom a vstal doštípaný od komárov, ale zato šťastný. Spomínam si (smiech).

Vraj ste boli muzikantkou už ako malá, keď ste „bubnovali“ u babky prstami na gumenom obruse a páčilo sa vám, ako to znie. Pamätáte si aj moment, keď ste sa prvýkrát započúvali do svojho hlasu a povedali si: Fíha, ale toto vôbec neznie zle?

Áno, pamätám si na to. Dobrá otázka, lebo väčšina ľudí, keď sa vidia na fotkách alebo počujú sami seba na starých nahrávkach – a ja na tých mojich prvých zniem, mimochodom, úplne smiešne – reaguje tak, že sa im to nepáči... My tu v Prešove vedľa Kalvárie máme „vodárku“, starú vodárenskú vežu. Do jej útrob sa kedysi dalo dostať. Vždy som dúfala, že tam nenatrafím na nejakých čudných občanov, ako robia čudné veci... Ono to bolo vlastne aj celkom nebezpečné, svietili sme si tam len baterkou a ako deti sme tam fakt nemali čo robiť. No ale keď raz vyskúšaš, tak sa vrátiš, nedalo sa odolať. Bola tam tma a neuveriteľná akustika, podobná ako v kostole, skrátka veľký priestor, v ktorom sa parádne rozlieha hlas. Tak tam som si chodila spievať a priznám sa, že aj v rámci chodenia poza školu. Bola som uveličená tým, ako krásne to znie a čo všetko sa dá s hlasom vymyslieť.

Chodili ste poza školu? To ma zaujalo. Čo na to rodičia?

Nikdy sa to nedozvedeli.