Polymérny fyzik a popularizátor vedy profesor Miroslav Raab v rozhovore pre týždenník TÉMA nedávno povedal, že slovo „chémia“ má v súčasnosti akúsi negatívnu pachuť: „Nechcem jesť potraviny, v ktorých je chémia!“... „Hlavne aby v tom nebola žiadna fuj chémia!“ Ako to vidíte vy?

Vnímanie chémie je skôr psychologický problém. Pomerne dobre sa tomu venuje švajčiarsky psychológ profesor Michael Siegrist. Zaoberá sa tým, čo nás v obchode ovplyvňuje, ako si vyberáme tovar, čo nakupujeme, čomu sa vyhýbame. A rieši aj to, ako vyhodnocujeme riziká chemických látok.

K čomu dospel?

Že jeden z podstatných prvkov je miera neistoty. V škole získame dojem, že chémia je ťažká, počas štúdia sa jej veľa žiakov snaží vyhýbať. Lenže potom nastáva problém: sme si vedomí toho, že o nej vlastne nič nevieme, v priebehu života sa však musíme vo vzťahu k chemickým látkam nejako rozhodovať. A ak máme veľkú mieru neznámeho, viac sa bojíme. A rolu hrajú aj niektoré evolučne dané princípy správania.

Aké konkrétne?

Najmä behaviorálny imunitný systém. Ide o evolúciou zakódovaný súbor inštinktov, ktoré nám s minimálnym výdavkom energie umožňujú vyhnúť sa smrteľne nebezpečným patogénom či jedovatým látkam. Jedným z najdôležitejších prvkov tohto systému je pocit zhnusenia. Ten v nás vyvolávajú napríklad pachy spojené s rozkladom, a teda s možnou prítomnosťou nebezpečných baktérií, rovnaké je to s hmatovým vnemom slizkosti či mazľavosti. Deti zase nemajú rady horkú chuť, ktorá je charakteristická pre mnoho jedovatých rastlinných alkaloidov a podobne. Tieto pradávne inštinkty sú v nás uložené tak hlboko, že sa dokonca postupom času stali súčasťou nášho morálneho kódexu.

Ako?

Všetko morálne správne je nazývané čistým. Všetko, čo túto ideálnu čistotu narúša, je zlé. Vo všeobecnej predstave je teda na jednej strane morálne správna, čistá Matka príroda a na strane druhej morálne pochybná, „hriešnymi“ ľuďmi spôsobená chemická kontaminácia.