Prišli sme za vami na farmu do obce Látky, okolo sú lúky, lesík, sem-tam nejaký dom alebo zoskupenie domov. Pochádzate odtiaľto?

Áno, táto časť obce sa volá Čechánky a je to miesto, kde naša rodina žije oddávna. Môj dedo aj moji rodičia tu gazdovali, teraz hospodárime na desiatich hektároch, máme ovce, hydinu, hovädzí dobytok, dva poníky. Obaja rodičia však normálne chodia do práce, hospodária popri robote.

Vy ste tu odmalička behali na lyžiach?

Do klubu Huta-Látky pri základnej škole v Detvianskej Hute som vstúpil ako tretiak základnej školy. Dovtedy som behal okolo domu po lúkach a boli také zimy, že keď silnejšie zafúkalo, obrovské kopy snehu z cesty musel prísť odtlačiť buldozér, aby vôbec mohol prísť autobus. A keď autobus neprišiel týždeň, tak sme boli týždeň zafúkaní doma. Ploty pri domoch ani nebolo vidieť, boli zarovnané so snehom. V Detvianskej Hute vtedy pri základnej škole fungovala aj škola v prírode, pán tréner bol jej riaditeľ a viedol LKHL – Lyžiarsky klub Huta-Látky, takže deti vyšli zo školy na ihrisko a tam už boli trate upravené skútrom.

Boli ste hneď dobrý bežec?

Keď som začínal, behal som v kategórii o dva roky starších chlapcov, takže zozačiatku som dobiehal na pretekoch skôr na konci. V ďalšom roku som už bol asi trikrát na stupňoch víťazov a na majstrovstvách Slovenska som mal bronzovú medailu, a o rok neskôr som už vyhral všetky preteky, na ktorých som štartoval.

Ostatní súťažili o druhé miesto?

Tri roky za sebou to tak bolo. V žiackej kategórii som ani nejako veľa netrénoval, stále som bol v pohybe prirodzene, naháňali sme sa s kamarátmi, zo školy sme sem hore domov chodili často pešo. Postupne som trénoval čoraz viac s tunajším trénerom Františkom Novodomcom, ktorý sa tak, ako rástli jeho zverenci, posúval vyššie a stal sa juniorským reprezentačným trénerom. Keď som mal 16 rokov, prvýkrát ma zaradili do družstva olympijských nádejí, čo sú športovci do 18 rokov.