Multivesmír, pôvod veľkého tresku, temná hmota, čierne diery... Keby ste mohli rozlúštiť jedinú záhadu vo vesmíre, ktorú by ste vybrali?
Celkom iste túto: „Či sme vo vesmíre sami a koľko je tu prípadne civilizácií“, to je jednoznačné. Aj z besied a verejných prednášok môžem potvrdiť, že toto najviac zaujíma aj ostatných. Čo sa týka mimozemských civilizácií, vopred hovorím, že nemusí ísť o zelených mužíčkov s tykadielkami alebo troma očami. Ak sa s nimi niekedy stretneme, zrejme pôjde o nejakú formu prenosu energie. Oni naše telo možno ani nepotrebujú a ani sa nám nezhmotnia. Aj my už dnes dokážeme na kratšie vzdialenosti prenášať myslenie vo forme mozgového vlnenia a naše počítače dokážu také elektromagnetické vlny čítať (BCI – Brain Computer Interface – umožňuje mozgu riadiť pomocou signálov napríklad robotickú ruku, pozn. red.). V každom prípade, pátranie po odpovediach na otázky o iných civilizáciách pokračuje: napríklad izraelsko-ruský podnikateľ a fyzik Jurij Milner v roku 2015 venoval výskumu mimozemských civilizácií na ďalších desať rokov 100 miliónov dolárov. A, mimochodom, pri začatí nového programu predniesol pozoruhodnú vetu, ktorú by som rád pripomenul na adresu skeptikov: „Ak z oceánu naberieme pohár vody a nenájdeme v nej rybu, ešte to neznamená, že v oceáne ryby neplávajú.“ A ja by som k nej len podotkol, že my síce tú vodu do pohárov už naberáme, ale stále len pri brehu.
Ako to myslíte?
My totiž vysielame signály do vesmíru iba veľmi krátko: rádiové signály z 20. rokov minulého storočia sú veľmi slabé, prvý televízny signál na dosť vysokej frekvencii na to, aby prenikol do vesmíru, pochádza až z otváracieho ceremoniálu letných olympijských hier v Nemecku v roku 1936 (a obsahuje Hitlerov prejav, pozn. red.). Takže prvý signál putujúci vesmírom je vzdialený len niečo vyše 80 svetelných rokov od Zeme, zatiaľ čo veľkosť vesmíru sa počíta v miliardách svetelných rokov! Ak môžem pokračovať v prirovnaní s oceánom, potom sa v tom hľadaní a oslovovaní cudzej mimozemskej inteligencie ešte ani nečľapkáme pri brehu a vlastne nie sme ani po členky vo vode. Celý vesmír skrátka ani zďaleka nepoznáme a vedci niekedy pripúšťajú, že ho poznáme len zo 4 percent. Zvyšok je totiž neidentifikovateľná hmota a nikto netuší, čo sa v tom schovanom, zakrytom, tmavom vesmíre, do ktorého nevidíme – ide napríklad o paralelný vesmír, o ktorom sa už opatrne hovorí aj v odborných kruhoch – vlastne skrýva. Dnes už vieme, že nemusí ísť iba o ten jeden vesmír, ktorý vznikol pred 13,8 miliardy rokov.
Aj ako laik registrujem spor o konečnosti alebo nekonečnosti vesmíru. Ako teda môže niekto hovoriť o 4 percentách niečoho, čo je pre nás neznáme?
Kolegovia ma za to nebudú mať radi, ale občas si hovorím, že ak sa narodím znova, chcel by som byť kozmológom, ktorý si teóriu a dedukciu často skladá dosť ľubovoľne. Krásne to vidieť napríklad na datovaní vzniku vesmíru: kedysi sme hovorili o 12 miliardách rokov, potom sa to posunulo na 13 miliárd, potom na 13,5 a momentálne sme na 13,8 miliardy rokov. A niekedy mám pocit, že sa to posúva hlavne preto, že všetky vývojové udalosti, ktoré v dejinách vesmíru kozmológovia vydedukovali, sa im do 13,5 miliardy rokov nezmestia.
Takže sa nám veľký tresk, ktorý mal stáť na začiatku, aj kvôli tomuto vzďaľuje?
To áno, ale my sa mu zase, obrazne povedané, naopak, približujeme – vďaka tomu, že vidíme do...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.