História obuvníckeho priemyslu v Partizánskom sa začala písať od roku 1938 vo vtedajších Baťovanoch. Kedy ste vy začali pracovať v ZDA – Závodoch 29. augusta?

V roku 1984. Mal som dvadsaťjeden rokov a bol som práve po základnej vojenskej službe. Mnoho ľudí z môjho okolia pracovalo v obuvníctve, aj otec, bol vedúci odboru zásobovania. Už pred vojenčinou som brigádoval v sklade, v tom období sme šili pre Adidas, takže som vykladal podošvy a materiály pre Francúzov. Vyrábalo sa totiž vtedy aj pre zahraničné značky. Takže, keď som sa zamestnal, začal som sa učiť jazyky. Odvtedy som celý svoj život venoval obuvníctvu. Nastúpil som do exportu, spravil som si štátnu skúšku z angličtiny.

Archív HN

​Pracovali ste aj vo výrobe?

Nie. Začal som síce v sklade, no potom som pôsobil v zásobovaní. Ako administratíva sme však chodievali na týždňové brigády, takže som si prešiel pár pozícií. Bolo to veľmi dobre, pretože sme vedeli, ako to vo fabrike funguje. V zásobovaní som mal na starosti export polotovarov, podošvové materiály, jednotlivé dielce, ktoré sme exportovali. Mal som „pod sebou“ Taliansko a postupne ma začalo zaujímať, ako sa vlastne vyrábajú topánky.

To znamená, že za čias socializmu ste mali v podstate lukratívnu prácu...

Boli tu aj iné funkcie, napríklad modelári. Byť modelárom, to bola paráda. Tvorili novú obuv, technologické záležitosti. Potom som prešiel viac na obuv a mal som na starosti export do Ameriky a Kanady. To bolo ešte v rámci pražského EXICA – podniku zahraničného obchodu. Nerobili sme totiž biznis priamo so zákazníkmi, ale cez EXICO. Prišla však revolúcia a potom sa už šlo priamo.

Aká bola atmosféra v ZDA v 80. rokoch minulého storočia? Bol tu nejaký pomyselný Baťov duch, genius loci?

Baťa mal všetko vypracované do podrobností a my sme to prebrali, najmä ekonomickú časť (československý štát znárodnil Baťove obuvnícke závody v Partizánskom v roku 1948 – pozn. red.). Vtedy boli samostatné dielne, ktoré pracovali na svojich nákladoch, vnútropodniková ekonomika perfektne fungovala. Preto mám veľké šťastie, že som v ZDA v tomto období pracoval, pretože toto všetko teraz viem využiť. Každá dielňa mala svojho vedúceho, ktorý ju riadil, sledoval kvalitu a výkon. Malo to logiku, šliapalo to ako hodinky, až kým sa ZDA v roku 1996 nesprivatizovali.

Kedy boli ZDA v najväčšom rozkvete?

Pred revolúciou tu pracovalo 13-tisíc zamestnancov a ročne sa vyrobilo 31 miliónov párov obuvi.

Vtedy sme mali aj pobočné závody v Moravskom Lieskovom, Prievidzi, Zlatých Moravciach, Zemianskej Olči, z ktorých sa každý na ni...