Britský pohľad: Rozhodujúcu bitku sledoval aj Churchill. V podzemí
Bitka o Britániu patrí medzi najvýznamnejšie bitky dejín Spojeného kráľovstva. Konkurovať jej môžu len tie pri Trafalgare a pri Waterloo. Išlo totiž o prvú významnú strategickú prehru, ktorú nacistické Nemecko utrpelo. Hoci sa uskutočnila v lete 1940 a vojna mala trvať ešte ďalších päť rokov, zabezpečila, že ak by aj Hitler chcel uskutočňovať svoje ambície, rozširovať vlastné impérium a autoritu v demokratickej Európe a východne od Sovietskeho zväzu, musí stále počítať s bojovnosťou Británie za svojím chrbtom. A že minimálne riskuje vojnu na dvoch frontoch.
Bitka o Britániu zas v dlhšom časovom horizonte zabezpečila strategické postavenie pre Spojené kráľovstvo: ako nepriateľský odrazový mostík a nepotopiteľná materská lietadlová loď umožnilo spojencom, aby na deň D začali s útokmi a oslobodili západnú Európy zo zovretia nacistického útlaku...
V galérii si môžete pozrieť, ako vyzerali naši hrdinovia:
Scéna je pripravená
10. máj 1940. Nemecko napadá Francúzsko a štáty Beneluxu. Britská a francúzska armáda sú rýchlo porazené. 333-tisícom mužom sa napokon podarí utiecť cez Dunkirk, avšak musia opustiť väčšinu svojej ťažkej výzbroje. Počas bojov prichádzajú nekonečné žiadosti o posily z Francúzska. Maršal letectva Hugh Dowding však opakovane žiada, aby sa žiadne ďalšie lietadlá cez La Manche už neposielali. Hlavný maršal Sir Cyril Newall takisto dospeje k záveru, že ďalšie posily nemajú zmysel. Straty, ktoré vznikli počas bojov vo Francúzsku a v Dunkirku, sú obrovské: takmer 400 lietadiel Hurricane a 67 lietadiel Spitfire. 280 pilotov je zabitých a 60 zranených... A scéna je pripravená pre najväčšiu leteckú bitku vtedajšej histórie.
Fatálny omyl
Na začiatok pár čísiel. Letecké veliteľstvo Kráľovského letectva, pod velením Sira Dowdinga, má štyri stíhacie skupiny. Najdôležitejší je 11. oddiel, s veliteľstvom v Uxbridge, pod velením Novozélanďana vicemaršala letectva Keitha Parka. Park má osemnásť letiek lietadiel Hurricane a Spitfire, pričom ďalšie sú formované.
Prečítajte si aj: Prvé K.O. dostal Hitler z neba. Slováci boli pri tom
Na začiatku bitky o Britániu Nemecko odhadne britskú leteckú výrobu iba na 180 až 300 lietadiel za mesiac. Avšak najmä pre prezieravé predvojnové rozhodnutie postaviť takzvané tieňové letecké továrne, ako napríklad obrovskú Spitfire továreň v Castle Bromwichi, je skutočná britská výroba oveľa väčšia.
Od júna do októbra Británia vyprodukuje viac ako 2 000 lietadiel Hurricane a Spitfire, čo je približne dvojnásobný počet, ako stratí v bitke. Okrem toho efektívne organizácie civilných opráv sú nastavené tak, aby vrátili poškodené lietadlo späť do prvej línie tak rýchlo, ako je možné. Naopak, nemecký priemysel vyprodukuje od júna do septembra len 775 lietadiel Messerschmitt 109, pričom počas bitky Nemecko príde o 650 strojov. Britské letectvo teda ku konci bitky vlastne mierne zvyšuje svoju silu, zatiaľ čo sila nemeckých jednotiek klesá. To isté platí aj o pilotoch, hoci mnoho z náhradných, najmä, ale nie výlučne na britskej strane, je veľmi neskúsených. Avšak nemecká inteligencia, uvedená do omylu stíhacími pilotmi so zvykom preháňať pri víťazstvách a vyhlásiť ich za oveľa väčšie ako v skutočnosti sú, pripíše vojenskému letectvu nacistického Nemecka – Luftwaffe – zostrelenie takmer 800 lietadiel počas augusta. Takže aj napriek skutočnosti, že britskú silu vypočítajú v júli správne, masívne podhodnotenie výroby v kombinácii s hrubým preceňovaním úbytku lietadiel vedie Nemecko k záveru, že britské letectvo je začiatkom septembra blízko porážke...
Zraniteľné bombardéry
15. septembra 1940, v deň, ktorý Kráľovské britské letectvo oslavuje ako Deň Bitky o Britániu, Nemecko stratí viac než šesťdesiat lietadiel počas hromadných útokov v Londýne.
V to ráno sa v podzemnej operačnej miestnosti v Uxbridgei objaví premiér Winston Churchill a sleduje, ako sa letecká bitka vyvinie. Letky 11. oddielu postupne čelia masívnym náletom nemeckých lietadiel, ktoré sa cez juhovýchodné Anglicko usilujú dostať až k Londýnu. Po tom, čo sa im to podarí, sa k bitke pripojí slávny 12. oddiel – „Veľké krídlo“ z Duxfordu. V dopoludňajších hodinách bojuje približne 250 britských stíhačiek proti asi 150 nacistickým. V popoludňajších hodinách opakovane nasadzujú do boja približne 275 lietadiel Hurricane a Spitfire spolu s približne 340 lietadlami Messerschmitt 109.
Hoci nemecké posádky dostávajú správu, že britské letectvo je takmer na kolenách, čelia útokom letky za letkou brániacich sa bojových lietadiel a potom sú napadnuté masovou formáciou 50 stíhačiek z Duxfordu. Tým, ktorí prežijú, je až príliš jasné, že čelia impozantnému protivníkovi.
Zmena stratégie sa pre Nemecko ukáže ako katastrofická. Tým, že znížia útoky na jednotlivé letiská, zdvihnú Britom nôž z krku. Navyše, ich veľké formácie bombardérov sa ukážu ako veľmi zraniteľné a ich prelet ponad Kent a Sussex do Londýna sa predĺži, čo Britom poskytne dostatok času pre nasadenie posíl z 12. oddielu. Okrem toho sa lietadlá Messerschmitt 109 ukážu ako menej účinné pri náletoch na Londýn, pretože hlavné mesto Británie leží na hranici ich účinného dostrelu. Taktická flexibilita 109-tok sa tiež zníži po tom, čo nemeckí piloti dostanú rozkaz zostať blízko pri bombardéroch v snahe znížiť svoje narastajúce straty.
Koniec Morského leva
Ako mesiac pokračuje, nemecké bombardéry sa čoraz viac uchyľujú k nočným náletom na britské mestá: začína sa „blitz“, ktorý bez oddychu trvá až do mája 1941. Neskôr v septembri a počas októbra sa nemecké letectvo uchýli k používaniu lietadiel Messerschmitt 109 – rýchlych stíhacích bombardérov, ktoré je veľmi ťažké zastaviť. To čiastočne spôsobí, že celkové straty na stíhačkách v priebehu posledných dvoch mesiacov mierne favorizujú Nemecko. Na tom však nezáleží, pretože Hitler si uvedomí, že boj o dosiahnutie prevahy vo vzdušnom priestore Britských ostrovov je stratený. 17. septembra 1940 oficiálne zruší operáciu „Morský lev“ alias plán pre obojživelnú inváziu do Británie. Bojové veliteľstvo, Churchillova nesmrteľná „hŕstka“, triumfuje.
Cena je však vysoká. Kráľovské letectvo príde o tisíc lietadiel a 544 leteckých posádok. () Nemecko je však na tom ešte horšie: 1 900 zničených lietadiel a viac ako 2 600 mŕtvych letcov.
O úspech sa postarali aj telefonisti
Ide o víťazstvo získané vo vzduchu, ale riadené zo zeme. Piloti na čele vytvárali jeden celok spolu s neuveriteľnou podporou hráčov zo zeme: radarových vedcov v Bawdsey, pod velením Watsona Watta; Ženských pomocných vzdušných síl a z letcov, ktorí obsluhovali radary; dobrovoľníkov Kráľovského leteckého zboru; mapovačov, overovateľov a dispečerov z operačných miestností; telefónnych inžinierov, ktorí sa starali o chod telefónnych liniek; pracovníkov vo výrobe a opravárov v leteckých továrňach, ktorí produkovali lietadlá Hurricane a Spitfire po tisíckach; členov pozemných posádok, ktorí sa starali o funkčnosť lietadiel, dopĺňali palivo a opäť ich vyzbrojovali v ťažkých podmienkach zničených letísk. Ako povedal Winston Churchill: „Ešte nikdy v histórii konfliktov nevďačil taký veľký počet ľudí za život takej malej hŕstke.“
Andrew Garth, veľvyslanec Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska na Slovensku
Poľský pohľad: Leto 1940 patrilo poľským letcom
Bitka o Britániu bola významným okamihom druhej svetovej vojny, pretože nikdy predtým „nebol taký veľký počet ľudí tak veľmi vďačný takému malému počtu“. Britskí piloti a ich spojenci, medzi nimi aj 142 Poliakov a 82 českých a slovenských stíhacích pilotov, po prvý raz v druhej svetovej vojne porazili nemecké letectvo, v dôsledku čoho zastavili víťazný pochod Hitlera v Európe. Azda nikdy inokedy v histórii sa neuskutočnila natoľko blízka spoločná akcia britských, poľských a československých vojakov.
Nedocenení Britmi. Spočiatku
Sikorského turisti. Takto boli občas nazývaní poľskí vojaci, ktorí sa po prehranej obrannej vojne v septembri 1939 predierali na západ, najčastejšie cez Maďarsko a Rumunsko, aby po boku spojencov bojovali proti Nemcom. V júni 1940 v poľských oddieloch vo Francúzsku slúžilo viac ako 80-tisíc vojakov. V rámci nich tvorili špeciálnu skupinu piloti: výborne vyškolení v leteckej škole v poľskom Dębline – a so skúsenosťami s nemeckými letcami. Tie získali počas francúzskej kampane, keď zostrelili viac ako 50 nemeckých lietadiel. Po páde Francúzska sa poslednou nádejou poľských vojakov stala Veľká Británia. Smerovali tam s očakávaním boja a víťazstva. Do konca júla 1940 sa na Britských ostrovoch nachádzalo 8 300 poľských letcov, takmer 30-tisíc vojakov pechoty a niekoľko vojnových lodí s posádkou. Poliaci, ako skúsení vojaci, výborne vyškolení a zanietení, znamenali pre Britov obrovskú pomoc, hoci na začiatku boli hostiteľmi nedocenení. Avšak v lete 1940 zohrali najväčšiu úlohu práve oni.
Poliaci nad Britániou
Prví poľskí piloti sa zapojili do britských stíhacích perutí 15. júla 1940. Medzi nimi bol esom aj seržant Antoni Głowacki z 501. perute, ktorý 24. augusta zostrelil 5 lietadiel. V auguste 1940 sa do boja zapojili dve poľské stíhacie perute – 302. („Poznańska“) a 303. („Kościuszkeho“) a v septembri dve poľské bombardovacie perute: 303. – „Mazowieckej zeme“ a 301. – „Pomorskej zeme“. Charakteristické pre ne bolo to, že to boli jediné cudzinecké perute bojujúce v Bitke o Veľkú Britániu, kde boli nielen piloti, ale aj celá pozemná posádka zložená z Poliakov.
Výnimočnú slávu si vyslúžila 303. peruť, ktorá počas Bitky o Britániu zostrelila 120 nepriateľských lietadiel. V septembri 1940 to bola práve ona, ktorá zostrelila najviac nemeckých strojov spomedzi všetkých perutí Kráľovského letectva. Esom medzi pilotmi poľskej perute bol Čech Josef František, ktorý mal na konte rekordný počet 17 nemeckých lietadiel, za ním nasledoval Witold Urbanowicz s 13 zostrelmi. Spolu poľskí piloti v Bitke o Britániu zaručene zostrelili 203 lietadiel (tridsaťpäť je nepotvrdených) a poškodili ich okolo štyridsať.
Bilancia
Víťazstvo v Bitke o Britániu malo ohromný morálny význam pre Poliakov žijúcich pod nemeckou a ruskou okupáciou. Dávalo nádej na víťazstvo. Potvrdzovalo tiež zručnosť poľských pilotov, ktorí spolu so svojimi českými a slovenskými kolegami získali uznanie Britov. V nasledujúcich rokoch vojny vznikli nové perute, pôsobiace v rámci poľských vzdušných síl na západe, v ktorých v máji 1945 slúžilo spolu viac ako 14-tisíc vojakov.
Piotr Samerek, Chargé d`affaires a. i. Veľvyslanectva Poľskej republiky v Bratislave
Český pohľad: „Náš jediný maršal dostal doživotie“
26. august 1940. Československí letci sa po prvý raz zapájajú do bojov na britskej oblohe. Desať minút po 15. hodine štartuje dvanásť stíhačiek Hurricane 310. perute. Polhodinu nato piloti uvidia svojich protivníkov: pätnásťčlennú skupinu nemeckých Dornierov. Tí posádky britského Kráľovského letectva nezaregistrujú a ešte skôr, ako môžu zhodiť bomby, 310. peruť stihne nepriateľskú skupinu nadletieť asi o 600 metrov. Hurricany sa jeden za druhým začnú na formáciu Dornierov spúšťať. Zatiaľ čo postupne napádajú formáciu Dornierov, spamätá sa aj nemecké výškové zaistenie – dvojmotorové Messerschmitty Bf 110 a Bf 109.
Preseknuté krídlo, zranený krk
Skúsený predvojnový pilot Eduard Prchal sa vrhne na Dorniery hneď za svojím britským veliteľom. Na jedného Dorniera dotiera tak dlho, až ho oddelí od centra boja a vzápätí ho zostrelí. Zapadne do oblakov, kde ho Prchal stratí z očí. Vzápätí pod sebou zbadá stíhačku, ktorá k nemu prudko stúpa v zatáčkach. Zo začiatku ju považuje za britského Spitfira, preto zostáva pokojný. V skutočnosti však ide o Messerschmitt! A vzápätí už s Prchalovým Hurricanom otrasú priame zásahy z nemeckého guľometu a kanóna. Dávka mu presekne ľavé krídlo, kormidlá a predovšetkým glykolovú nádrž. Kanónový granát prebije pancier za jeho chrbtom. Črepiny ho bolestivo zrania na chrbte, krku a ľavej ruke. Skúsený Prchal bleskovo uhne vpravo a unikne tak ďalšej dávke len o vlások. „Pretože pre dym z glykolovej nádrže som nevidel na palubné prístroje, nabral som kurz podľa slniečka, aby som mohol pristáť so strojom na pevnine,“ napíše do bojového hlásenia. „Zostupoval som pod mrakmi vo voľnom kĺzavom lete, a pretože som sa v dôsledku vnikania glykolu do očí nemohol orientovať, pristál som asi o 16.15 hod. núdzovo so zatiahnutým podvozkom 5 míľ severovýchodne od Hornchurche.“
56 zostrelov
Aj toto je svedectvo jedného z československých letcov, ktorých účasť v bitke o Britániu si v týchto týždňoch pripomíname. Po francúzskej kapitulácii sa totiž Veľká Británia stala poslednou nepokorenou krajinou, ktorá pokračovala vo vojne s nacistickým Nemeckom. Československí letci, ktorí jej po evakuácii z Francúzska ponúkli svoje sily, sa stali príslušníkmi dobrovoľníckej zálohy Kráľovského letectva (RAF VR) počas trvania vojny. Nosili britské uniformy s československým rozlišovacím znakom a rovnako to bolo aj s ich lietadlami.
Popri Poliakoch boli Čechoslováci jediní z okupovanej Európy, ktorí do bitky o Britániu zasiahli už v radoch vlastných, národných perutí. Od augusta do októbra 1940, počas troch mesiacov najtvrdších vzdušných bojov nad ostrovmi, sa československí stíhači významne podieľali na odrážaní hromadných náletov nemeckej Luftwaffe. Od augusta do konca októbra 1940 dosiahli 56 zostrelov istých, 15 pravdepodobných a 10 nepriateľských strojov poškodili. Tvorili vtedy približne 4 percentá stavu operačného personálu britského stíhacieho letectva a získali tiež zhruba 4-percentný podiel na jeho úspechoch.
Pilot, aký už nebude existovať
Najúspešnejším československým stíhačom v bitke o Britániu sa stal Josef František. Tento legendárny pilot zhodou okolností slúžil pri poľskej jednotke 303. stíhacej perute. Vstúpil totiž do radov poľského letectva už po svojom úteku z vlasti a zostal pri nej i po evakuácii z Francúzska. So svojimi sedemnástimi oficiálne potvrdenými zostrelmi sa súčasne stal aj jedným z najlepších spojeneckých účastníkov v tomto boji. Dodnes sa o ňom hovorí s uznaním a rešpektom. „Bol to pilot, aký ešte nikdy pred ním neexistoval a už ani nebude existovať,“ napísal o ňom jeho poľský súčasník. „Sám sa púšťal do súboja s presilou, lietal sám, nečakane prepadával Nemcov. Bol najlepším strelcom, každé stisnutie spúšte na guľomete, to bol zostrelený Nemec.“ Pozadu nezostali ani jeho britskí nadriadení. Jeho veliteľ sa vyslovil, že „v priebehu celej vojny nemali na základni takého dobrého pilota“, a označil ho za „jedného z najväčších letcov tejto vojny“. Smrť, ktorá sa mu vyhýbala pri vzdušných súbojoch, ho nakoniec stretla pri dodnes nie úplne vysvetlenej leteckej nehode pri návrate z posledného operačného letu.
Maršal a väzeň
Jediný československý občan, ktorý získal na konci vojny hodnosť maršal, bol Karel Janoušek: najvyšší predstaviteľ československého letectva vo Veľkej Británii. Tento muž, ktorý bol za mobilizácie v roku 1938 veliteľom letectva kľúčovej 1. armády, odišiel z okupovanej vlasti v decembri 1939 do zahraničného odboja. Nazad do Československa sa vrátil v auguste 1945. Bezprostredne po komunistickom prevrate v roku 1948 však bol postavený mimo služby a už koncom apríla 1948 zatknutý pri vyprovokovanom pokuse o útek do zahraničia. Odsúdili ho na dlhoročný ťažký žalár, najprv na 19 rokov, neskôr na doživotie. Vo väzniciach strávil celých 12 rokov, než ho podmienečne prepustili pri veľkej amnestii v máji 1960. Po prepustení pracoval ako skladník a inventúrnik, až kým vo svojich 74 rokoch neodišiel do biedneho starobného dôchodku. Od prepustenia z väzenia sa usiloval o svoju občiansku i vojenskú rehabilitáciu, čo čiastočne dosiahol až v júli 1968. Zomrel tri roky nato. K úplnej, to znamená aj morálnej, rehabilitácii však mohlo dôjsť až dve desaťročia po jeho smrti. Rovnako ako v prípade ostatných československých letcov, ktorí za druhej svetovej vojny bojovali na západnom fronte.
PhDr. Jiří Rajlich, Vojenský historický ústav Praha