Žiadne gény, len práca, terapie a podpora: Od prepadu a depresiám kvôli autizmu po úspešného fyzika

Tento rok ste za jeden zo svojich projektov získal svetovú cenu The Earth Prize. To je asi najviac, že?

Je to tak. Uspeli sme v obrovskej konkurencii, všetky prihlásené projekty boli špičkové. Je to súťaž medzi siedmimi kontinentmi, každý má svojho víťaza a z nich sa vyberie víťaz v rámci celej planéty. Vďaka nám prvýkrát vyhrala Európa. Bol to veľmi náročný proces, kedy musíte presvedčiť o kvalite svojho projektu odborníkov aj verejnosť. Aj keď sme urobili pre dobrý výsledok maximum, do poslednej chvíle som neveril, že vyhráme. Pred vyhlásením výsledkov som zažíval neuveriteľne nervózne minúty a potom ma zaplavila obrovská zmes emócií. Úľava a zároveň veľká radosť a zadosťučinenie.

Môžete váš projekt trošku priblížiť?

So slovenskou kolegyňou Aničkou Podmanickou sme vytvorili systém, ktorý dokáže čistiť odpadovú vodu. Odstraňuje z nej lieky a drogy. V čističkách si totiž pestujeme rezistentné baktérie, ktoré môžu v budúcnosti spôsobiť milióny úmrtí. Odborníci tomu hovoria tichá pandémia. Spojenie našich prác sme nazvali PURA a získali svetové víťazstvo.

Ako ste sa k tejto problematike dostali?

Veľkou okľukou. Impulzom bol nedostatok respirátorov počas covidu. Hľadal som spôsob, ako ich dezinfikovať, a odtiaľ už bolo asi len desaťtisíc krôčikov k čisteniu vody.

Vášmu raketovému štartu však predchádzali veľmi ťažké roky. Netajíte sa tým, že ste v detstve strávili skoro tri roky po nemocniciach. Súviselo to nejako s autizmom, ktorý vám diagnostikovali?

Vlastne áno. Trpel som v detstve ťažkými depresiami, čo sa prejavilo psychosomaticky. Autizmus, ktorý mi zistili až v jedenástich rokoch, totiž depresie často sprevádzajú. Skončil som v nemocnici na infúziách a strávil tam mnoho dlhých mesiacov. Všetko v živote sa mi rúcalo, skolabovala mi psychika, nemohol som robiť nič. Aby som bol slušný, dnes to označujem za veľmi zlé obdobie, ale dalo by sa to vyjadriť aj oveľa presnejšie.

Prekvapuje ma, že ste to prežívali až v jedenástich, veď diagnóza autizmu už je celkom dobre zmapovaná.

Lenže ten vysokofunkčný (autizumus) nevie každý lekár či psychológ rozpoznať. Musel som spadnúť na dno. Rodičia aj ja sme si museli vypočuť neuveriteľné veci. Od učiteľov, doktorov a vlastne aj od zvyšku rodiny. Pre všetkých som bol divné dieťa, ktoré nie je schopné študovať.