Disciplínu na cvičenie nepotrebujete, hovorí populárny tréner a pohybový terapeut

Aký je váš pohľad na fitness náramky a prstene?

Nemám nič proti technológiám, ale pripadá mi dôležitejšie naučiť sa vnímať svoje telo bez prostredníka. Prečo by som sa mal riadiť číslami na hodinkách, keď mi telo samo dáva signály? Navyše keď hodinky niekedy merajú presne a inokedy zas nie? Ale hlavne - keď sa spoľahnete len na ne, môžete stratiť spojenie s vlastným zážitkom. Osobne sa radšej zameriavam na to, ako sa skutočne cítim, čo mi hovorí môj dych, svalové napätie, postoj. Pretože keď na niečo prídem sám, mám oveľa väčšiu šancu to pochopiť a zmeniť.

Môžete uviesť konkrétny príklad?

Predstavte si, že vás čaká dôležité stretnutie a cítite úzkosť. Namiesto toho, aby mi hodinky povedali „Teraz si v strese, spomaľ“, radšej sa zastavím, položím si ruku na hruď a párkrát sa vedome nadýchnem. Spýtam sa sám seba: Čo cítim? Možno sa mi stiahol žalúdok, možno mám napnuté ramená. Akonáhle si to uvedomím, môžem s tým niečo robiť – uvoľniť sa, predýchať, zmeniť postoj. A toto vedomé spomalenie funguje lepšie ako akákoľvek aplikácia. Technológie by nám mali pomáhať, nie nás riadiť.

Vnímate napríklad na ulici spôsob, akým sa ľudia pohybujú?

Áno, nedá mi to. Telo totiž prezrádza, ako sa cítite, ako vnímate sami seba aj ako sa adaptujete na život. Niekedy sú ramená zvesené len preto, že človek dlho sedel pri počítači. Ale inokedy to môže byť smútok, únava, pocit, že na človeka niečo dolieha. Naopak, keď stojí až príliš vzpriamene, môže to byť známka vnútorného napätia. Napríklad ho od detstva nabádali „Seď rovno!“ a on si podvedome vytvoril pancier, aby pôsobil sebavedome. Telo nehovorí len jednu pravdu, ale keď sa naň pozerám v kontexte, často v ňom vidím príbeh.

Ja si napríklad uvedomujem, že nemám veľmi dobré držanie tela. Ako by som s tým mala pracovať?

Držanie tela nie je len o tom, ako sedíte alebo stojíte. Je to dôsledok toho, ako sa pohybujete, čo ste zažili a ako sa cítite. Preto sa vždy pýtam na príbeh tela. Možno sa hrbíte, pretože trávite hodiny pri počítači, ale možno vás v detstve niekto udieral po chrbte a hovoril „Nehrb sa!“ a vy ste si podvedome vytvorili odpor k tomu, byť vystretý. Niekto má naopak ramená stále stiahnuté dozadu,