Poznáte ich? Ohovárač, príliš kamarátsky i primálo inteligentný. S týmito typmi kolegov musíme koexistovať

Túto vetu povedala kolegyni práve vo chvíli, keď okolo prechádzal vedúci oddelenia:

„Aha, tak už šla domov!“ Predtým videla vedúceho v kuchynke, vybehla za ním na chodbu, poponáhľala sa, aby išla súbežne s ním, a otvorila dvere do kancelárie presne vo chvíli, keď prechádzal okolo. Pohľad, ktorý v tej istej chvíli uprela na hodinky, bol, samozrejme, úplne náhodný – to dá rozum. Rozhodne tým nechcela naznačiť, že jej spolupracovníčka odišla pred koncom pracovného času. Vo firme sa o tom potom veľa hovorilo.

„Ona to naozaj takto urobila? Mrcha jedna.“

„Nie, tomu neverím.“

„Ale my sme to videli, stáli sme len kúsok od nich, boli sme práve pri kopírke.“

„Povedal na to niečo?“

„Veď ho poznáš, pri ňom si nikdy nemôžeš byť istá. Ale myslím si, že aj on v tom už má jasno.“

„Zákeráčka.“

„Vravím vám to stále dookola – dávajte si na ňu pozor, škodí, kde len môže.“

Záškodníčka. Tak kolegovia volajú túto ženu v práci. Záškodníci sú pomerne rozšírený typ kolegov a kolegýň, vyskytujú sa takmer v každom povolaní. V redakciách sa prejavujú na­príklad takto: sedíte v obývačke u kamarátky, ktorá žije s vaším kolegom, tiež novinárom. Je večer, popíjate, chrumkáte oriešky – skrátka úplne obyčajná návšteva. „Na čom teraz robíš?“ spýta sa kolega. „Ale, teraz práve píšem článok o matkách na Facebooku. Taká stokrát obohraná hlúposť. Vzala som to len preto, aby som vykázala nejakú činnosť, veď to poznáš.“

Na druhý deň ráno prídete do redakcie. Je skoro, ešte tam nikto z kolegov nie je, iba šéf. Príde k vám a povie: „Počuj, ak sa ti do niektorej témy nechce, tak mi to jednoducho povedz. Veď sa vždy dohodujeme. Je lepšie priznať, že ti niečo nesedí, než potom hovoriť, že ťa nútim písať hlúposti.“

Tri, dva, jedna. Nádych. Výdych. Nie, to nie je možné. Povedz, že to nie je možné. Naozaj mu kolega volal? Alebo mu to rovno napísal? Hneď v noci, keď som od nich odišla? Alebo sa dnes ráno náhodne stretli? Vylúčené, je osem hodín. A prečo by to vôbec robil? Prečo? Zbytočná otázka. Záškodník niekedy škodí preto, aby získal nejakú výhodu. Ale často – len tak. Bez cieľa. Akoby pre radosť. Skrátka to potrebuje k životu.