Slovän na svojom seje, i žne len na svojom/ cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere/ zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere:/ kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka:/ Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká./ Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom:/ pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom...
Ak máte doma školákov (alebo vám pamäť slúži), isto spoznávate krátky úryvok z básne Sama Chalupku Mor ho! I keď pre mnohých sú tieto verše len súčasťou povinnej literatúry, nie je málo tých, ktorí vnímajú našich slovanských predkov optikou blízkou štúrovcom.
Tí, ktorí po našom území chodili pred vyše pätnástimi storočiami, by sa však možno nad nimi len pousmiali. Čo nám teda prezrádzajú najnovšie objavy archeológie a ďalších vied o našich predkoch?
Limity písomností
Nuž a prečo vypichujeme archeológiu? Pretože práve nové vykopávky nám môžu pomôcť doplniť mozaiku písomných prameňov, z ktorých drvivú väčšinu poznáme. A keďže ich o „nás“ písali najmä iní, majú svoje limity.
„To najdôležitejšie, čo o Slovanoch reálne vieme, vieme o nich už dávno, a zapísali nám to historici neskorej antiky. Čo je zaujímavé, zaznamenali to hneď v troch rozličných kultúrnych centrách – gréckom, latinskom a sýrskom.
Súdobí autori Ján z Efezu, Jordanes a Prokopios približne v tom istom čase, teda v 2. polovici 6. storočia, píšu o Slovanoch už ako o hotovej entite,“ uviedol v rozhovore pre HN magazín Martin Homza z Katedry slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Túto entitu pritom vnímajú v prvom rade ako vojenské spoločenstvo, ktoré je v bojoch schopnejšie ako dovtedajší európski hegemóni z Apeninského polostrova.
„Síce sa to naučili od Rimanov, ale vo vedení vojny sa stali lepšími od nich,“ podotýka historik a dodáva, že ak bolo potrebné, vedeli byť i patrične krutí, nepriateľov narážať na koly, vypaľovať ich príbytky či si z nepriateľských veliteľov robiť opasky.
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 76% na dočítanie.
Zostáva vám 76% na dočítanie.