Politik Michail Sergejevič Gorbačov: Po smrti ženy stratil zmysel života

Upršané popoludnie, záber na prestretý stôl v starosvetsky zariadenom dome. Za stolom sedí starý muž s nápadnou bordovou škvrnou na takmer lysej hlave nad tanierom egrešov, ktoré ešte pred chvíľou vyjedal veľkou lyžicou. Pousmeje sa a pomaly, akoby zvažujúc každé slovo, hovorí: „Mám päť rokov. A smrť na jazyku. Umieram. V záhlaví mojej postele horí sviečka. A v Privoľnom znie plač. To plače moja mama, nevie mi pomôcť. Veď sa písal rok 1936. Nakoniec prišla nejaká žena a poradila:,Najlepší by bol čerstvý med.‘ Tak mi ho zháňali a nakoniec priniesli. V malej nádobke... Keď som zostal sám, všetok som si ho nalial do úst naraz. Za tri dni som už behal a na smrť ani nepomyslel. Zaujímavé je, že keď som tú nádobku bral do ruky, spadlo z nej na zem viečko a ja si dodnes pamätám cinknutie toho viečka o podlahu...“

Ten muž trávi v ústraní už niekoľko desaťročí. Pohybuje sa ťažko, pomáha mu chodúľka a ľudia naokolo. Jeho myseľ však telo stále predbieha. Keď v Lotyšsku usadený ruský režisér narodený vo Ľvove Vitalij Manskij pred dvoma rokmi prehovoril Michaila Gorbačova na filmovanie, pravdepodobne netušil, že jeho dokument „Gorbačov.

Raj“ zachytí esenciu skutočného konca života niekdajšieho prvého muža ZSSR. Hoci z celej snímky priam tryská únava z bytia, ožarujú ju záblesky humoru v neraz prekvapivých situáciách. A to sa mužovi, ktorý len nedávno zavrel oči naveky, darilo i počas života. Prekvapovať najbližšie okolie i svet. Nielen glasnosťou a perestrojkou.

Sebavedomý a inteligentný

Michail Sergejevič Gorbačov sa narodil 2. marca 1931 v dedine uprostred stepi a bol pokrstený (dedo, predseda kolchozu, a otec, prvý traktorista v gubernii, boli proti, ale veriaca matka si krst presadila). Dedina Privoľnoje bola päťdesiat kilometrov vzdialená od najbližšej vlakovej zastávky, Miša videl vlak prvýkrát, keď mal trinásť.