Hlboko veriaci človek, ktorý cez okuliare s hrubými sklami pozoroval okolitý svet, jazdil trabantom s nápisom Národné divadlo za sklom, bez toho, aby sa namáhal rešpektovať dopravné značky, bol považovaný za čudáka. Ľudí, ktorí ho v dlhom plášti a s klobúkom na hlave stretávali na domovskej Malej Strane, úctivo zdravil pozdrav pánboh.
Obľúbený herec Josef Kemr oživil početnú a pestrú galériu postáv komických i vážnych, súčasných aj oblečených v historických kostýmoch, malých divákov bavil v rozprávkach. Jeho hereckými vzormi boli velikáni Jean Gabin, Gary Cooper a Laurence Olivier, ale vytvoril si úplne osobitý vlastný štýl.
Len výnimočne hrával veľké roly. Portrétoval drobných ľudí – urazených a ponížených, svojských a podivných, poctivcov i smoliarov, ale tiež prirodzene múdrych a v starobe zmúdrených.
Jeho komické postavy mali vždy ľahký nádych smútku, tie vážne herec osvetľoval zábleskami humoru. Mnohé z nich podfarboval svojou muzikálnosťou, pretože sám hral na niekoľkých hudobných nástrojoch a tiež dobre spieval. Jeho obľúbenú pieseň otextoval Pavel Kopta:
Jsem starý klaun,
pán z Nemanic
a v erbu svém
já nemám nic.
Mě falešný brak netěší,
pryč s pozlacenou veteší.
Co hlavně já chci mít,
čistý štít.
Josef Kemr prvýkrát vkročil do divadla cez prah s nápisom Vchod pre účinkujúcich ako jedenásťročný komparzista v inscenácii operety Poľská krv v Mestskom divadle na Kráľovských Vinohradoch. „Mal som pred mutovaním a chodil som do Rajskej záhrady na ovocie; v tom čase som si zapálil prvú vlastu (značka cigariet, pozn. redakcie) a dosiahol znamenitú zelenú farbu na tvári,“ spomínal.
Farbisto tiež opísal, ako sa mu herectvo stalo osudom: „Cestou do skúšobnej sály som zo zvedavosti vliezol do brnenia, ktoré stálo na chodbe v polotme.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 79% na dočítanie.
Zostáva vám 79% na dočítanie.