Sladkým koreneným pečivom s medom si svoj jedálny lístok spestrovali už obyvatelia Stredomoria v období antiky. S príchodom kresťanstva recept vylepšili mnísi v kláštoroch a neskôr túto pochúťku naučili vyrábať ľudí v mestách. Perník však bol luxusným produktom, pretože sa doň pridávalo drahé korenie, ktoré sa z Indie dopravovalo komplikovanou cestou po mori.
Po období križiackych výprav do Svätej zeme (historický názov pre územie dnešného Izraela a Palestíny) v 13. storočí sa zlepšili obchodné vzťahy s Blízkym východom. Korenie bolo dostupnejšie a výroba perníka sa rýchlo rozšírila po celej Európe.
Korenie ako dôležitá súčasť
Najstaršie perníky sa pripravovali zo žitnej múky, z medu a korenia. Ochucovali sa škoricou, klinčekmi, muškátovým orieškom, anízom, zázvorom a korením. Podľa slovníkov a jazykovedy pôvod slova perník v češtine (a teda aj v slovenskom prebratí) vedie k staršiemu tvaru „peprník“.
Základ slova „pepr-/peprný“ (z nemeckého výrazu der Pfeffer) odkazoval na korenie ako základnú súčasť pečiva. V starších receptúrach sa čierne korenie vyskytovalo často spolu s medom a múkou. Cesto sa nechávalo zrieť niekoľko mesiacov, aby získalo výraznú chuť a dlhú trvanlivosť.
Neskôr sa začali používať ďalšie prísady: pšeničná múka, vajcia, olej, mlieko, ružová voda, kypriaci prášok, cukor, koriander, kardamóm, nové korenie, orechy, rum, sušené ovocie či citrusová kôra.
Používali sa drevené formy, do ktorých sa cesto
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 77% na dočítanie.
Zostáva vám 77% na dočítanie.
