Ana a Mia sa v príbehu objavujú ako vnútorné hlasy, neviditeľné „kamarátky“, neustále komentujúce a kritizujúce všetko, čo po dokonalosti túžiace dospievajúce dievča robí a prežíva. Úbohá malá tučná Anna. Nikto ju nemá rád, nikto ju nepotrebuje. Nemôže za to, že je nemožná. Práve také hlasy už od trinástich rokov trápili aj Sáru, píše portál iDnes.cz.
Kedy ste si pripustili, že trpíte anorexiou?
Asi po pol roku. Ale liečiť som sa z nej začala až vlani na jar, po piatich rokoch. Anorexia bola spúšťač, potom sa na ňu začali nabaľovať ďalšie a ďalšie problémy.
Aké?
Bola som niekoľkokrát hospitalizovaná na psychiatrii. Kvôli depresiám, sebapoškodzovaniu, samovražedným sklonom. O všetkom som doktorom povedala, okrem anorexie. Bolo to moje tajomstvo. Hanbila som sa za ňu.
Nebolo to na vás spoznať na prvý pohľad?
Ja som nemala len anorexiu, ale aj bulímiu a záchvatové prejedanie, takže mi váha skákala. A akonáhle nie ste úplne vychudnutá, tak nikomu nenapadne, že máte anorexiu.
Čo vlastne taká anorektička je?
Najväčší extrém bol, keď som napríklad päť dní nejedla nič. Do toho som športovala každý deň štyri hodiny a pila štyri energeťáky bez cukru, dva litre kávy a dva litre Coly bez cukru.
To znie dosť šialene. Čo tomu hovorilo telo?
Nechápem, že som sa nezložila. Bola som neskutočne unavená, ale zaujímalo ma iba číslo na váhe. Bolo mi jedno, či nemôžem dôjsť na záchod, že mám "záblesky" pred očami, motá sa mi hlava, že stále myslím na jedlo. Alebo som jedla iba raz denne. Dala som si napríklad misku zeleniny alebo šalátovú uhorku alebo hlávku šalátu s korením.
A to bolo všetko?
To bolo všetko.
Do toho ste ešte športovali?
Bola som strašne unavená, ale tlačila ma túžba, že to musím zvládnuť. Mala som za sebou napríklad hodinu a tri štvrte cvičenia a ...
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.