V triede to žije. Deti sa presúvajú medzi lavicami, komunikujú medzi sebou. Všetci pôsobia komfortne, prevláda pozitívna atmosféra. Trieda je plná pomôcok – domino, figúrky, paličky alebo Hejného kocky. Na prvý pohľad to pôsobí ako chaos, ale keď sa človek započúva a zapozerá, zistí, že v triede je poriadok. Matematiky je tu viac, než by ste čakali.

Hodina sa nezačína otvoreným zošitom ani tichým diktovaním príkladov. Učiteľka stojí pred žiakmi a v rukách nedrží pravítko ani kriedu. Priniesla totiž stolovú hru Človeče, nehnevaj sa. Avšak namiesto bežných políčok sú na ploche matematické úlohy. Kto chce posunúť figúrku dopredu, musí príklad vyrátať.

O chvíľu sa hracia doska vymení za loptu. Učiteľka ju vyhodí do vzduchu a chlapec v druhej lavici ju nadšene chytí do rúk. „Desať plus tri?“ položí učiteľka otázku skôr, než dopadne na jeho ruky. „Trinásť!“ odpovie chlapec a hádže ju ďalej. Každé dieťa vymýšľa vlastný príklad. V triede je ruch, ale kontrolovaný – každé dieťa je súčasťou hry aj výučby.

Prodekan Ekonomickej univerzity: Štipendiá doktorandov vôbec nepokrývajú náročnosť štúdia a život v Bratislave

Následne sa deti preskupia do dvojíc. Učiteľka prednesie deťom matematickú slovnú úlohu. Ruch je dovolený, pretože patrí k práci. Učiteľka sa pozerá, občas si k niekomu kľakne. „Ako si na to prišiel?“ pýta sa nie preto, aby ho skúšala, ale aby ho priviedla k vysvetleniu. Deti ukazujú, rátajú, pomáhajú si.

Až keď všetci prídu na riešenie, prichádza záver. Ten nie je oznámený zvončekom, ale rozhodnutím učiteľky. Deti si sadnú do kruhu. „Čo sa vám dnes podarilo? S čím ste mali najväčší problém? A ako ste sa pri tom cítili?“ Prechádzajú si deň a hodnotia sa.

Aj takto dnes môže vyzerať matematika po zavedení kurikulárnej reformy, ktorú si bola redakcia HN pozrieť priamo na Základnej škole Černyševského v bratislavskej Petržalke. 

Čo im na začiatku chýbalo?