Vo februári 1948 prevzali moc v Československu komunisti a už zakrátko začali otvorený boj s veriacimi a cirkvami. Jedným z plánovaných radikálnych opatrení bola aj likvidácia mužských a ženských kláštorov, ku ktorej štátna moc pristúpila v roku 1950. V apríli spustila Akciu K zameranú proti mužským kláštorom a koncom augusta Akciu R s cieľom zlikvidovať ženské rehole. Od spustenia Akcie R uplynie v piatok 29. augusta 75 rokov.
Podľa historika z Ústavu pamäti národa (ÚPN) Patrika Dubovského boli rehole najpevnejšou časťou cirkevnej štruktúry, preto si komunisti v tzv. zápase o človeka a jeho duchovno vytýčili nielen paralyzovanie reholí ako to urobili s kňazmi, alebo s laickým náboženským životom, ale zosnovali priamo vyradenie rehoľníčok a rehoľníkov zo spoločnosti a likvidáciu kláštornej kultúry.
„Chceli rehoľné osoby vyradiť z civilných povolaní v školstve, sociálnej oblasti, zdravotníctve a vo vede, aby nemohli ‚negatívne‘ vplývať na ľudí na pracoviskách, na pacientov, alebo mládež, a to i za cenu, že nemali za rehoľníkov a rehoľníčky náhradu,“ uviedol historik.
Ranný zásah
Kým Akcia K, známa aj ako Barbarská noc, sa pripravovala tajne a uskutočnila sa v noci z 13. na 14. apríla, zásah proti ženským reholiam sa začal v ranných hodinách 29. augusta 1950 a trval do 31. augusta.
Rehoľníčok bolo podľa Dubovského takmer päťkrát viac ako rehoľníkov a poväčšine pracovali v sociálne náročných a prospešných povolaniach, a preto sa komunistické vedenie rozhodlo vylúčiť ich zo spoločnosti na akože dobrovoľnom prístupe. Nechceli, aby sa opakovali vzbury a protesty, ako tomu bolo pri likvidácii mužských kláštorov. Ešte pred samotnou Akciou R vyhodili komunisti zo školstva desiatky rehoľných učiteliek.
„K realizácii akcie zvolali aj predstavené jednotlivých reholí, aby ich presvedčili na súhlas s akciou. Predstavené to striktne odmietli, preto sa režim rozhodol čo najmiernejším spôsobom a počas dňa pozvážať rehoľníčky do internačných kláštorov a pomáhal si aj s ‚vysvetľovacou‘ kampaňou určenou pre obyvateľstvo, ktoré v akcii videlo reprízu likvidácie mužských kláštorov. Napriek tomu sa na približne 15 miestach na Slovensku ľudia zhlukli, protestovali, či dokonca obsadili kláštor a nedovolili likvidátorom rádové sestry odviezť a internovať. Ak došlo k tvrdej konfrontácii, rehoľníčky z takýchto miest internovali v noci za asistencie Štátnej bezpečnosti, ľudových milícií i príslušníkov ZNB,“ dodal Dubovský.
V rámci celej Akcii R, ktorá podľa historika pozostávala aj z ďalších šiestich následných presunov a likvidácií rehoľných domov (Akcia R - R7), komunisti internovali približne 2000 rehoľníčok 23 reholí z najmenej 137 kláštorov, či rehoľných domov do 16 sústreďovacích kláštorov. Najviac bola postihnutá vyše 1000-členná rehoľa vincentiek, nasledovala 670-členná rehoľa krížových sestier. Výrazne boli zasiahnuté aj sestry vykupiteľky, v školstve františkánky a uršulínky.
Sestry von aj z nemocníc
Postupne sa komunisti snažili vytesniť aj zdravotné rehoľné sestry z nemocníc a sociálnych ústavov, kde ich nezištne pracovalo viac ako 1600. V nasledujúcich rokoch vyviezla komunistická moc bezmála 2000 rehoľníčok na ťažké práce, najmä v textilných továrňach v českom pohraničí. Menšiu časť umiestnila v sociálnych ústavoch, kde zotrvali do roku 1968, respektíve až do roku 1989.
„Režim rehoľníčky aj kriminalizoval, najmä za ich odpor voči obmedzovaniu ich rehoľného života a odsúdil 88 sestier 16-tich reholí na približne 312 rokov väzenia. Rehoľníčky si však počas celého obdobia perzekúcií udržali svoju rádovú spiritualitu, rehoľný život viedli najmä po práci, tajne prijímali novicky a študovali, takže v podstate síce so zmenšeným počtom, ale so skúsenosťou reálneho utrpenia za svoju vieru a vernosť reholi pretrvali až do pádu režimu,“ uviedol Dubovský.
Rehoľný život sa čiastočne obnovil po oznámení Generálnej prokuratúry Československej socialistickej republiky (ČSSR) z 29. novembra 1968. Jeho reálne oživenie však nastalo až po Nežnej revolúcii v roku 1989, ktorá priniesla demokratizáciu spoločnosti a koniec totalitnej moci reprezentovanej Komunistickou stranou Československa (KSČ).
Spomienková akcia
Konfederácia politických väzňov Slovenska (KPVS) si dnes pripomenula 75. výročie Akcie rehoľníčky. Spomienková akcia sa uskutočnila pri pamätníku obetí komunizmu na Jakubovom námestí v Bratislave.
„Po likvidácii mužských kláštorov, likvidácii gréckokatolíckej cirkvi a kňazských seminárov to bol štvrtý veľký zásah proti katolíckej cirkvi v roku 1950,“ skonštatoval predseda KPVS Peter Sandtner.
Rehoľné sestry boli vyvezené do tzv. centralizačných kláštorov, kde pracovali často v poľnohospodárstve. Niektoré z nich boli ubytované priamo v maštaliach na majeroch. O rok neskôr ich vyviezli do Česka, na ťažkú prácu do textilných tovární. Až koncom 60. rokov, po rokoch práce, ktorá im poškodila zdravie, mohli pracovať v ústavoch sociálnej starostlivosti, pre ťažko postihnutých. Išlo taktiež, ako v prípade textilných tovární, o prácu, ktorú nechcel nikto vykonávať, pripomenul predseda KPVS.
„Počas politického uvoľnenia v roku 1968 síce z charitných domovov odišli štátni zmocnenci, ale sestry boli naďalej sledované a mali obmedzenú osobnú slobodu,“ podotkol Sandtner.
Hoci v roku 1968 odišli sestry do rodinných domov a bytov, po nástupe normalizácie boli podľa neho opäť násilne vyvezené späť. Avšak pozitívom bolo to, že každá väčšia rehoľa dostala vlastný charitný domov, keďže dovtedy sa v nevyhovujúcich podmienkach tlačili sestry rôznych reholí.