Mladá Ukrajinka Saša Sikorski bola práve na návšteve u sestry Táne, ktorá už niekoľko rokov žije v Poprade. Prišla jej pomôcť po pôrode dcérky a jej ročný syn s manželom zostali u starých rodičov v Žytomyre. Späť sa chystala 25. februára, mala už zaplatený let z bratislavského letiska. „Posledný deň v Poprade som plánovala absolvovať túru na Popradské pleso. Počasie sľubovalo slnečný deň a chcela som ešte vidieť hory,“ spomína.

V to ráno, 24. februára, jej o piatej zavolal priateľ, ktorý bol v tom čase v Taliansku. Povedal len: „Saša, už sa to začalo! Kde si?“ Neodpovedala. Od strachu ju až pichlo pri srdci a začala plakať. „Volala som rodičom a bežala do sestrinej izby, aby som ju zobudila. Zostali sme bez slov, znepokojené a vystrašené. Môj syn, môj manžel a moji rodičia boli na Ukrajine... to je všetko, na čo som myslela,“ spomína na osudný deň, ktorý spustil vlnu migrácie žien a detí do okolitých krajín vrátane Slovenska. Saša je jednou zo 110-tisíc Ukrajincov, ktorí od tohto momentu požiadali u nás o dočasné útočisko.