Po tom, čo takzvaná šestica statočných alebo vnútorná šestka, teda štáty Beneluxu a Nemecko, Francúzsko a Taliansko, založili v roku 1951 Európske spoločenstvo uhlia a ocele, chceli pokračovať v prehlbovaní vzťahov. Tie ďalej vrcholili vznikom hneď dvoch ďalších inštitúcií – Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu. Zakladajúce zmluvy týchto nových európskych spoločenstiev sa nazývajú Rímskymi zmluvami. Predstavitelia členských štátov ich podpísali 25. marca 1957 v Ríme. Účinnosť nadobudli 1. januára 1958 a odvtedy existovali tri spoločenstvá, pričom každé malo svoje orgány, čo sa stávalo komplikovaným vo fungovaní. Zjednotenie orgánov, ktoré fungovali pre všetky tri inštitúcie, sa uskutočnilo až o desať rokov neskôr – v roku 1968.

Rímske dohody však boli svojou povahou odlišné od zmluvy, ktorá zakladala Európske spoločenstvo uhlia a ocele. Tá bola totiž ustanovená na dobu určitú, kým zmluvy z Ríma s konkrétnym uplynutím platnosti nepočítajú. V roku 2002 preto „oceľové“ spoločenstvo zaniklo a jeho funkcie prešli pod pôsobnosť zvyšných európskych spoločenstiev. Z nich vzišla neskôr dnešná Európska únia, ktorá atómové a hospodárske spoločenstvo právne zastrešuje.

Podpísanie Rímskych zmlúv sa dá považovať za druhý veľký krok a míľnik v integrácii šiestich európskych štátov. Ich základom bola takzvaná Spaakova správa, pomenovaná podľa belgického ministra zahraničných vecí Paula-Henriho Spaaka. Ten v máji roku 1956 predložil návrh zmlúv, ktoré predpokladajú vznik Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu. Podpísaním týchto zmlúv sa pre nás, európskych občanov, mohol začať budovať spoločný trh. Ten je cieľom Európskeho hospodárskeho spoločenstva a jeho ambíciou bolo zabezpečiť fungovanie štyroch slobôd: voľný pohyb osôb, služieb, tovarov a kapitálu. Vďaka atómovému spoločenstvu sa zase koordinuje využívanie štiepnych a jadrových materiálov.