Chlapca zachránil farár

Keď sa štrnásťročný Róbert vrátil po škole do strýkovho domu, našiel ho zamknutý a zapečatený. Okamžite mu bolo jasné, o čo ide. Písal sa rok 1944 a židovský študent bol v tom čase už dva roky sirotou: obaja rodičia zahynuli po vyhnaní Židov. Róbert pochopil, že strýka i tetu už stihli zobrať a on musí utiecť. Zachránil ho známy jeho strýka – Štefan Gallo (na snímke), farár v dedine Ireg (dnešný Jarok) pri Nitre. Ten si ho napriek riziku nechal u seba a predstavoval ho ako svojho príbuzného. Dokonca ho počas bohoslužieb zamestnával ako svojho miništranta.

Židovka pomáhala väzenkyniam

Margita „Manca“ Schwalbová bola židovská lekárka, ktorá sa v druhom transporte dostala do Osvienčimu a tri roky prežila ako ošetrovateľka v nemocnici. Tá bola skôr odkladiskom a medzizastávkou do plynovej komory. Aj vďaka jej nepretržitému úsiliu tam však tých žien skončilo o čosi menej. Na konci vojny prežila niekoľkohodinový „pochod smrti“ z Osvienčimu do Neustadt Glewe. Platila zásada, že kto zastane, bude zastrelený. Postupne preto niesla na pleciach niekoľko žien, ktoré už nemali dosť síl. Po vojne sa Schwalbovej podarilo dokončiť medicínu a vypracovať sa na uznávanú pediatričku. Pre kritiku vpádu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 ju komunisti odstrihli od univerzitného prostredia, kde dovtedy ako docentka pôsobila.

Pred transportom sa skrývala v bunkri

Keď sa začalo prenasledovanie Židov, mala Judita Lichtensteinová iba deväť rokov. V židovskej ľudovej škole ich bolo v triede 28. A len tri prežili. Nacistické čistky ju zasiahli v Poprade, kde otec pracoval na píle. Do roku 1944 boli výnimkou chránení pred koncentračným táborom, po Slovenskom národnom povstaní už neplatilo nič. Ak sa chceli vyhnúť transportom, museli sa skryť. Otec postavil v Slovenskom raji bunker s tromi robotníkmi zo Smižianskej píly. Pôvodne sa v bunkri mala skrývať len najbližšia rodina, no po vypuknutí Povstania ich v bunkri skončilo 13. Zostali tam až do oslobodenia.