Aký bol uplynulý rok z pohľadu psychiatričky?
Neľahký, iný, častejšie než inokedy sme museli s pacientmi hľadať iné možnosti vrátane vymožeností telemedicíny, ak niekto musel zostať v karanténe. Vnímam vzájomné priblíženie medzi ľuďmi, ktorí už boli psychiatrickými pacientmi, a medzi ľuďmi, ktorí si prvýkrát až počas pandémie zažili úzkosť z celkovej neistoty alebo stavy konkrétneho strachu z pandémie. Krásne to vyjadrila jedna moja pacientka vetou, ktorú povedala svojmu partnerovi, ktorý zrazu prežíval úzkosť – vitaj v mojom svete. Vnímam v spoločnosti väčšiu toleranciu voči ľuďom s psychickými ťažkosťami, oslabenie tabu a zvýšenie odvahy, najmä medzi mladšími ľuďmi, vyhľadať odbornú pomoc.

A z pohľadu matky dvoch detí a manželky umelca?
Tiež neľahký, iný, museli sme hľadať kreatívne riešenia a kompromisy, aby sme mohli ako rodina fungovať. Myslím, že každý rodič, zamestnaný či nezamestnaný alebo matka na materskej dovolenke – pre všetkých bol uplynulý rok v tomto ohľade veľkou výzvou.

Vraveli ste, že vnímate zvýšenie odvahy, najmä medzi mladšími ľuďmi, vyhľadať odbornú pomoc. Stretávam sa však s tým, že je problém túto pomoc nájsť, je málo psychológov, psychiatrov. Je naozaj taký nápor pacientov?
Nejaké presné štatistiky nemám, ale keď sa navzájom s kolegami rozprávame, tak áno, je väčší nápor. Ľudia hľadajú pomoc aj cez sociálne siete, cez rôzne FB skupiny a dostávajú tipy na odborníkov na duševné zdravie alebo sa dokonca priamo niekto ohlási, že má voľnú kapacitu. To zosieťovávanie odborníkov medzi sebou je veľmi fajn a stále vznikajú nové centrá, najmä v oblasti psychologickej a psychoterapeutickej pomoci. Psychiatrov a najmä pedopsychiatrov je z môjho pohľadu stále nedostatok.

Mnohí uplynulé dva roky z dôvodu pandémie označujú za veľmi ťažké a pre psychiku človeka náročné obdobie. Dá sa to tak zovšeobecniť? Nedá sa nájsť na tomto období aj niečo pozitívne?

Ned...