Telo nezabúda. Zážitky z detstva sa môžu ozvať úzkosťou, bolesťou aj búšením srdca, hovorí psychiatrička

Chronický stres môže ovplyvniť trávenie, imunitu, krvný tlak aj hormonálne fungovanie. Psychiatrička a psychoterapeutka Natália Kaščáková približuje, ako spolu súvisia psychika a telo, prečo sa nespracované zážitky vracajú a čo nám pomáha budovať si odolnosť aj zdravé vzťahy.

Je váš pracovný režim počas leta iný? Máte pocit, že ľudia v tomto období riešia svoje duševné zdravie menej, alebo, naopak, majú naň viac času?

Moje leto je iné najmä v tom, že teraz neučím na fakulte v Olomouci, pretože sú prázdniny. Prázdniny majú aj deti, takže aj z tohto hľadiska je môj režim odlišný.

Čo sa týka pacientov, mám ich približne rovnako, možno ešte viac. Niektorí chcú svoje problémy riešiť práve v lete, keď majú viac času. Iní povedia, že si chcú dať prázdniny a nechcú teraz riešiť sami seba.

Občas sa, samozrejme, stane, že niekto odchádza na dovolenku a požiada o zmenu termínu. Leto mám však rada najmä preto, že je dlhšie svetlo a môžem toho veľa stihnúť aj mimo práce.

Najväčšie problémy detí často začínajú dlho predtým, ako si ich niekto všimne (veľký rozhovor s psychológom)

Čo vás priviedlo k tomu, aby ste sa venovali ľudskej duši?

Obaja moji rodičia sú psychiatri, takže som od detstva pozorovala ich prácu a vnímala, že ich baví a napĺňa. Ako zvedavé dieťa som počúvala aj ich rozhovory.

Napriek tomu som mala obdobie, keď som si povedala, že psychiatričkou určite nebudem. Išla som študovať medicínu a chcela som sa stať rodinnou lekárkou.

Absolvovala som aj prax u lekárky v Nemecku, no pochopila som, že na Slovensku tento model nefunguje rovnako. Ku koncu štúdia som sa preto priklonila k psychiatrii.

Vždy ma zaujímalo, čo motivuje ľudské správanie a prečo niektorí ľudia negatívne zážitky zvládnu, zatiaľ čo iných výrazne poznačia.

Už ako študentka som začala výcvik v koncentratívnej pohybovej terapii. Keďže som kedysi tancovala, boli mi blízke metódy zamerané na telo, ale aj imaginatívne a prevažne neverbálne postupy, pri ktorých sa zážitok až následne spracúva slovami.

Potom sa to už nabaľovalo. Čím viac človek vie, tým väčšmi cíti potrebu ďalej skúmať a vzdelávať sa. V praxi pôsobím takmer 25 rokov.

Deväť rokov som pracovala v nemocnici, neskôr v ambulancii a po druhej materskej dovolenke, teda pred 11 rokmi, som sa začala venovať aj vede a výskumu. Táto kombinácia mi dodnes vyhovuje a dáva zmysel.

Čo vás naučili ľudia, s ktorými pracujete, a v odborných knihách sa to nedá nájsť?

Veľa vecí v knihách nie je. Dajú sa naučiť iba praxou a rozhovormi. Mám pocit, že sa učím každý deň, pretože každý človek má svoj individuálny príbeh.

Niekedy mám problém, keď chcú ľudia odo mňa počuť, akú majú diagnózu. Človeka je občas veľmi ťažké jednoznačne zaradiť, pretože každý má akoby svoju individuálnu diagnózu.

U každého sa stretávajú iné faktory a genetické danosti. Každý má za sebou iné prenatálne obdobie, pôrod aj obdobie po narodení.

Zažije iné veci v škôlke a v škole, stretne iných učiteľov, kamarátov, spolužiakov a ďalších ľudí na svojej životnej ceste. Je to veľmi individuálne a nedá sa to úplne vtesnať do kníh.

Ľudia ma naučili aj to, že nech je situácia akokoľvek ťažká, človek má vždy v sebe niečo veľmi silné a hodnotné, na čom sa dá stavať.

Pre svoje ťažkosti a trápenie to však občas nevidí. V popredí sú problémy a on nevníma silu a potenciál, ktoré v sebe má. Treba mu ich trochu poodkryť, ukázať a pomôcť mu, aby ich sám objavil.

Prečo niektorí ľudia dokážu spracovať aj veľmi negatívne zážitky, otriasť sa z nich a pokračovať ďalej, zatiaľ čo iných zloží aj menší problém?...