Psychologička Lesleigh E. Pullmanová spomína, že psychopatia, ktorá je teraz dobrých päťdesiat rokov radená do škatuľky duševných porúch, vlastne mnohým klinickým znakom poruchy chýba.
Navrhuje teda neoznačovať ju za chorobu, ale považovať ju za istú funkciu, ktorá – hoci sa nám to páčiť nemusí – mohla najskôr pôsobiť ako evolučne veľmi prínosná adaptívna stratégia, ktorá vybraným jedincom pomáhala prežiť.
Niekedy je dobré si nepomáhať
„Človek je tvor spoločenský, dobre mu tak,“ hovorí zaužívané príslovie. Ona spoločenskosť, sociabilita, schopnosť združovať sa a spoločne konať viedla u ľudí vzídených z primátov k rozvinutému systému vzájomnej kooperácie. Pretože výzvy a problémy okolitého prostredia bolo jednoduchšie prekonávať tímovou prácou.
Na druhej strane tam, kde bolo menej vonkajších rizík a kde panoval väčší nedostatok dostupných zdrojov, bolo príhodnejšie spoločenstvo opustiť a urobiť sa sám pre seba. V prípade, že je konflikt o zdroje intenzívny, sa niekedy môžu ony opovrhované vlastnosti, ktoré si dnes spájame so psychopatom, vyplatiť.
Pullmanová spolu s ďalšími kolegami z univerzít v Guelphe a Ottawe, s psychológmi, psychiatrami a evolučnými biológmi, si však prácu a jej prijatie odbornou verejnos...
Zostáva vám 85% na dočítanie.