Mala takmer šesťdesiat, keď sa začala učiť po anglicky. Odvážne sa potom z malého stredočeského mesta vydala za synom do Chicaga bez toho, aby sa dokázala poriadne dohovoriť, a stratila sa už v Prahe cestou na letisko.
Že je niečo nad jej sily, si Milada trefne pripustila tento rok v apríli, keď v celej Európe kulminovala epidémia koronavírusu a syn jej dal doručiť nový notebook. Aby sa po mesiacoch telefonátov prvýkrát videli aspoň online. Cez monitor teraz budú tráviť aj Vianoce.
„Nechápem, ako som si s tým poradila, moderných technológií som sa doteraz bála. Vždy spomínam na film s Vlastom Burianom zo 40. rokov, kde mu hovoria: ,Prijmite ten telegram, človeče!‘ A on sa ukloní a povie: ,Prijímam!‘ V podobnom duchu prijímam e-maily,“ smeje sa energická sedemdesiatnička.
Vo svojom domčeku listuje vo fotoknihe s vnúčatami a občas mrkne na notebook, vďaka ktorému sa onedlho spojí so synom.
Volajú si raz týždenne v rovnakom čase, naposledy sa naživo videli vlani na Vianoce a teraz plánujú tie tohtoročné, ktoré budú také iné.
„Cnie sa mi po synovi i vnučkách – jedna má dva a druhá štyri roky. Som zvyknutá vídať ich cez prázdniny celý mesiac, David pracuje ako učiteľ a má cez leto voľno, tak jazdia k nám domov. Tento rok to však nebolo možné.
Hoci u nás bol v lete od koronavírusu relatívny pokoj, v Amerike to také dobré nebolo, takže sme sa rozhodli, že bude rozumnejšie, keď všetci zostanú doma,“ rozpráva pani Milada a v spomienkach sa vracia k onomu aprílu, keď vybalila notebook a podľa synových inštrukcií mala okrem iného nainštalovať aplikáciu, ktorá by ju prepojila so svetom za oceánom.
„Trvalo to dlho, ale už si pripadám skoro ako ítečkár, dokonca ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.