Európske nariadenie, ktoré upravuje solidárny príspevok, hovorí o 33 percentách minimálnej sadzby. Preambula nariadenia predpokladá, že ak sa zvýši, musí byť toto zvýšenie prijateľné a vhodné a v zmysle článku 54 musí sledovať zásadu primeranosti a vhodnosti.
V parlamente je návrh zákona, ktorý vo všetkom odporuje týmto princípom, predpokladá zvýšenie príspevku viac ako dvojnásobne, na 70 percent, bez toho, aby toto bolo v odôvodnení zákona nejako vyargumentované. Samozrejme, že predkladateľ podľa zásady „ak hus, tak tlstá“ nariadenie ešte zlepšil svojím nápadom. Tento príspevok možno odpočítať od daňového základu iba v roku 2023, takže skutočná záťaž pre firmu už nie je 70 percent, ale 91 percent, keďže k tomu treba pripočítať aj daň z príjmu právnických osôb vo výške 21 percent. Slovnaft by mal odviesť z každého zarobeného eura 91 centov. Článok 64 nariadenia však predpokladá, že sa firme ponechá primeraná miera zisku. Keď porovnávame štáty Európskej únie, ani jeden z nich takýto likvidačný odvod nepredkladal. Všetci sa pohybujú na úrovni medzi 35 až 40 percentami.
Slovnaft po zavedení sankcií čelí obrovským výzvam, ako zabezpečiť zásobovanie slovenského trhu a trhu okolitých krajín, ktoré sú závislé od dodávok našej rafinérie. Keď sa chceme prispôsobiť novej realite, musíme riešiť technické problémy, ako aj investície. Na investície potrebujeme financie, avšak ten istý štát, ktorý chce zobrať všetky zisky rafinérie, súčasne tvrdí, že na vynútené investície neprispeje, lebo to musíme vykryť z našich ziskov.
Z tých, z ktorých 91 percent najskôr dáme štátu. Aby to bolo ešte absurdnejšie, súčasne sme povinní investovať stovky miliónov eur do prechodu na zelené energie a na zníženie emisií. Slovnaft odvádza do environmentálneho fondu iba v tomto roku 70 miliónov eur, ale čerpať z fondu nevieme, keďže dve tretiny z jeho príjmu odčerpá štátny rozpočet a na zostatok vypisuje výzvy, ktoré sa predmetovo nezhodujú s našimi investičnými zámermi. Investície by sme mali realizovať z tých istých ziskov odčerpaných vládou.
V prípade Slovalca sme mohli sledovať, aké jednoduché je niečo zničiť. Postačí, aby vláda neurobila nič. V prípade Slovnaftu zas sledujeme, ako možno intenzívne robiť na tom, aby zničili jeden zo silných pilierov slovenskej ekonomiky a celého regiónu. Keď už bude všetko zničené, ešte ostáva jedna otázka: „Kto zhasne?“