Zdenko Štefanides je v súčasnosti už vyše 20 rokov hlavným ekonómom VÚB. Dnes sa s ním budeme rozprávať o minulosti, súčasnom stave, ale aj budúcnosti Slovenska, ktorá by mala zaujímať najmä mladých ľudí, pretože majú celý život pred sebou.

Už vyše 20 rokov ste hlavným ekonómom vo VÚB banke, druhej najväčšej banke na Slovensku. Čo je vlastne vašou úlohou?

Asi najväčšia časť mojej práce je monitorovanie trendov v ekonomike, globálnej a lokálnej, na finančných trhoch a v bankovom sektore. Tie potom interpretujem vedeniu banky a kolegom. Klientom a širokej verejnosti sa tiež snažím vysvetľovať smerovanie ekonomiky aj vývoj úrokových sadzieb a ich vplyv na podnikanie, osobné, ale aj verejné financie.

Po skúsenostiach z Londýna ste nastúpili v roku 2004 do VÚB banky, v akom stave bolo Slovensko a ako sa naplnili vaše predikcie vývoja?

Slovensko sa v tom čase stávalo tým povestným ekonomickým tigrom strednej Európy. Podľa rebríčka Doing business Svetovej banky sme boli lídrom spomedzi najreformnejších krajín sveta. Boli sme na prahu vstupu do Európskej únie a navyše sme prijali aj stratégiu vstupu do eurozóny. Tým sme zaujali zahraničných investorov ešte o niečo viac ako naši regionálni susedia, ktorí sa o euro neusilovali alebo sa naň ani nekvalifikovali. Ekonomika rýchlo rástla a životná úroveň obyvateľov sa prudko zlepšovala. Boli to dobré roky, z pohľadu ekonóma možno aj najlepšie, aké sme doteraz zažili.

Svet je dnes plný negatívnych správ, jedna kríza strieda druhú. Ak by sme to zjednodušili, máme sa dnes na Slovensku dobre? Je dnes život ľahší, alebo ťažší ako pred 20 rokmi?

Jednoducho povedané, máme sa veľmi dobre. Dá sa to ukázať nielen na číslach ekonomického vývoja, ale napríklad aj dĺžkou dožitia. Nedá sa však poprieť, že v ostatných rokoch sme trochu zaspali na vavrínoch. Už Západ nedobiehame zďaleka tak rýchlo ako po vstupe do Únie. Okolité krajiny nás v hospodárskom raste predbiehajú a dokonca sa nám vzďaľujú. Napriek tomuto relatívnemu zaostávaniu v ostatných rokoch sa väčšina obyvateľov Slovenska má lepšie ako pred 20 rokmi a patrí k najlepšie si žijúcej miliarde ľudí na svete.

Kým do EÚ sme vstupovali ako jedna z najmladších krajín, dnes sa hovorí, že Slovensko rýchlo starne. Čo to pre nás znamená a ako to ovplyvní našu budúcnosť?

Starnutie obyvateľstva je skutočne veľkou výzvou. Starne celá Európa, no u nás je tá zmena jedna z najprudších a naše verejné financie nie sú na túto zmenu vôbec pripravené. Takzvané náklady na starnutie, ktoré zahŕňajú nielen náklady na dôchodky, ale aj na zdravotníctvo a dlhodobú starostlivosť o starých ľudí, budú u nás rásť najviac spomedzi všetkých 27 krajín EÚ. To vytvorí tlak na naše verejné financie, ktoré sú už aj bez tejto demografickej zmeny v hlbokom mínuse.

Mladí ľudia by sa teda mali zabezpečiť na dôchodok sami, no nie je to pre nich relevantná téma. Práve si začínajú plniť svoje sny a túžby, pričom do dôchodku majú ešte desiatky rokov. Prečo by sa tým mali zaoberať už teraz?

Chápem, že z pohľadu mladého človeka sú priority úplne inde, ako myslieť na dôchodok. Pravdou však je, že čím skôr sa na túto etapu života pripravia, tým menej ich to bude potom stáť – po finančnej, časovej aj psychickej stránke. Demografia na Slovensku je taká, že dôchodok od štátu, ako ho poznajú ich starí rodičia a v aký dúfajú ich rodičia, dnešní mladí ľudia nedostanú. Pomer pracujúcich a dôchodcov sa totiž neustále zhoršuje. O 20 rokov bude zhruba len jeden pracujúci človek na jedného penzistu. Nedá sa očakávať, že ten bude schopný odvodmi „uživiť“ jedného penzistu v rovnakom štandarde ako dvaja či traja pracujúci. Štát jednoducho nebude mať zdroje na to, aby zabezpečil všetkým ľuďom slušný dôchodok. Riešením je nespoliehať sa iba na štát a začať si sporiť na dôchodok čo najskôr.

Sú tu však aj dobré správy. Zabezpečením sa na dôchodok mladí ľudia získajú finančnú slobodu. Aj v staršom veku budú môcť žiť podľa vlastných pravidiel, bez finančného tlaku. Obrovská výhoda mladých ľudí je práve v tom, že ich investičný horizont je veľmi dlhý. Stačí im odložiť si na dôchodok len zlomok toho, čo si bude musieť nasporiť človek v strednom či pokročilom veku.

Keď sa v kontexte s týmito dátami pozriete na tabuľku s úsporami Slovákov a porovnáte ju s okolitými krajinami či vyspelými krajinami po celom svete, čo vidíte?

Miera úspor domácností na Slovensku patrí medzi najnižšie v EÚ. Za ostatné tri roky sme si odložili len okolo 6 percent z disponibilného príjmu, čo nebola ani polovica toho, koľko si z príjmu odložil priemerný Európan. A bolo to aj výrazne menej, ako sme si zvykli sporiť v minulosti, kedy sme do úspor dávali v priemere 10 percent disponibilného príjmu.

Výsledkom nízkeho sporenia je nízky objem celkových finančných prostriedkov, ktoré máme k dispozícii na horšie časy. Naše finančné aktíva sú v prepočte na obyvateľa po Rumunsku druhé najnižšie spomedzi všetkých krajín EÚ. Ak od aktív odpočítame finančné záväzky, teda pôžičky a úvery, ktoré sme si zobrali či už na kúpu bývania alebo na spotrebu, tak náš čistý finančný majetok v prepočte na obyvateľa je úplne najnižší spomedzi všetkých krajín EÚ.

Okrem toho nie sú ideálne ani finančné nástroje, v ktorých svoje úspory držíme. Veľkú časť úspor máme v hotovosti a v bežných bankových vkladoch a oveľa menej v investičných produktoch, ktoré dlhodobo prinášajú väčšie zhodnotenie. Je pochopiteľné, že ak sú úspory nízke, tak nemôžu byť všetky investované napríklad v rizikových akciových fondoch. Avšak aj v porovnaní s okolitými krajinami, ktoré sú nám bližšie po príjmovej či kultúrnej stránke, investujeme málo. Napríklad v podielových fondoch máme len zhruba 20 percent finančných aktív, kým Česi či Maďari viac ako 40 percent.

Treba však povedať, že naše zaostávanie finančného majetku je aj odrazom toho, že na Slovensku viac ako v iných krajinách preferujeme reálny než finančný majetok, najmä investície do bývania. Keď sa pozrieme na porovnanie nielen finančných, ale aj reálnych aktív, vrátane hodnoty nehnuteľností, ktoré vlastníme, tak v týchto porovnaniach až tak chudobne nevyzeráme.

Podľa vašej odpovede Slováci výrazne nadpriemerne investujú do vlastného bývania a zadlžujú sa hypotékami. Dá sa vlastníctvo nehnuteľnosti na dôchodku vlastne zúročiť?

Pohľad do minulosti hovorí priam jednoznačne, že kto zainvestoval do bývania, ten neprerobil. Ceny bývania na Slovensku za 20 rokov rástli zhruba dvakrát rýchlejšie ako ceny tovarov a služieb. Investície do bývania teda spoľahlivo porazili infláciu.

Pohľad do budúcnosti však až taký jednoznačný nie je. Počet obyvateľov Slovenska sa už nejaký ten rok znižuje a bude to práve kategória ľudí v mladšom produktívnom veku, teda tých, ktorí nehnuteľnosti zvyknú kupovať najviac, ktorá počtom klesne najviac. Podľa prognóz Eurostatu bude ľudí vo veku od 30 do 50 rokov v roku 2040 o pol milióna nižší ako dnes, čo je pokles o takmer 30 percent. Inými slovami, z dnešných desiatich záujemcov o kúpu bývania sa o 15 rokov traja „stratia“ z dôvodu starnutia populácie. A ďalší sa k nehnuteľnosti medzitým dostanú dedičstvom po rodičoch či iných príbuzných. Tí sa z potenciálnych kupcov bývania zmenia na predávajúcich.

Ako sa teda budú vyvíjať ceny nehnuteľností?

Citeľne zostarnuté krajiny ako Japonsko a Taliansko môžu slúžiť ako varovný príklad, že nehnuteľnosti nemusia byť takou výnosnou investíciou, akou boli doteraz. Pre úbytok obyvateľov tam za ostatných 20 rokov ceny nehnuteľností reálne klesli. Ani u nás nebude mať veľmi kto v najbližších rokoch kupovať nehnuteľnosti a ťahať tak ich cenu nahor. Dokonca aj v scenároch s vysokou imigráciou počet tu usadených cudzincov nenahradí počet ľudí, ktorí sa u nás stratia vekom. Scenár však nebude všade rovnaký. Trh s bývaním je o lokalite, lokalite, lokalite... Asi je oprávnený predpoklad, že Bratislava aj naďalej ostane magnetom pre zvyšok Slovenska aj pre mnohých ľudí zo zahraničia. Iné regióny Slovenska však budú demograficky upadať, čo ukrojí z potreby nových nehnuteľností na bývanie. Ceny nehnuteľností v hlavnom meste a jeho okolí budú pravdepodobne aj naďalej rásť, inde tomu tak z dlhodobého hľadiska nemusí byť.

Ako by teda mali k svojmu životu z pohľadu financií pristupovať mladí? Je lepšie žiť s lacnými úrokmi za cudzie peniaze, alebo skôr sporiť?

Mladí ľudia by si mali predovšetkým budovať zdravé finančné základy, sporiť a vytvárať si rezervy a až potom uvažovať o využívaní cudzieho kapitálu. Samozrejme, sú aj rozumné dôvody, kedy je vhodné a efektívne využiť cudzie peniaze už aj v ranom veku človeka. Treba si však veľmi dobre zvážiť cenu, za akú si úver beriem a prínosy, ktoré mi financovaná aktivita prinesie. Ani lacné úroky nie sú zadarmo. Úver je záväzok, bremeno, ktoré do určitej miery zväzuje človeku ruky.

V prípade investícií do vzdelania či nadobudnutia prvého vlastného bývania môže byť rozhodnutie aj relatívne jednoduché a nemusí sa riadiť úplne presne výpočtom návratnosti kapitálu ako v prípade investícií do podnikania. V Británii k vlastnému bývaniu napríklad mnohí pristupujú priamočiaro: „Get on the property ladder!“ Podľa tejto rady, ktorú som dostal počas kariéry v Londýne, treba do vlastného bývania nastúpiť hneď, ako je to možné. Priam so zatvorenými očami. Samozrejme bez toho, aby ste sa finančne a inak zruinovali.

Malý štartovací byt, ktorý si môžete dovoliť, je presne to, čo mladým ľuďom poskytne zázemie a istotu vlastnej strechy nad hlavou. Kapitál uložený v bývaní si človek nesie so sebou. Môže ho použiť pri kúpe väčšieho bývania, prípadne ho prenajať, keď to okolnosti budú vyžadovať.

Ak by ste dnes boli mladý človek, rozbiehajúci svoju kariéru, avšak mali by ste svoje súčasné vedomosti, ako by ste si nastavili svoj osobný finančný plán na celý život?

Ja som bol skôr akademický typ, investoval som veľa svojho času, ale aj financií vrátane ušlých pracovných príležitostí, do vzdelania v rôznych krajinách. Na tom by som nemenil nič, hoci k serióznemu zárobku som sa dostal až pred tridsiatkou. Na ten pomyselný rebrík bývania by som sa však snažil naskočiť skôr, než som dostal spomínanú radu v Londýne. (úsmev) A určite by som začať sporiť a investovať do akciového trhu oveľa skôr, hoc len v malom, no pravidelne.

V kontexte nízkej miery úspor na Slovensku, čo by podľa vás mohlo motivovať a povzbudiť mladých ľudí k väčšiemu šetreniu?

U nás v banke máme na tieto témy špecialistov, ktorí dokážu mladým ľuďom lepšie vysvetliť, ako začať so sporením a že aj malé sumy majú význam. Na začiatok pomôže stanoviť si konkrétne, dosiahnuteľné ciele sporenia, napríklad na výlet. Niekomu možno pomôže, ak si prepojí šetrenie so zodpovednosťou nielen voči sebe, ale aj voči svojej komunite či priam celej planéte. Ktovie, možno by pomohlo, keby mladí v šetrení videli pocit nadobudnutia určitej formy zabezpečenia, a nie pocit odriekania si svojho konzumu. Faktom je, že u mladých je miera úspor ešte oveľa nižšia ako v širokej spoločnosti a priestor na zvýšenie je aj v porovnaní s rovesníkmi v iných krajinách veľký.

Aké sú podľa vás kľúčové „finančné návyky“, ktoré by si mladí ľudia mali osvojiť, aby si zabezpečili stabilnú finančnú budúcnosť?

S ohľadom na demografické trendy, o ktorých sme sa rozprávali, asi ten najlepší návyk, ktorý by si mladí ľudia mali osvojiť, je rovnováha. V práci, v osobnom živote aj vo financiách. Tak aby boli schopní udržať sa v aktívnom a zdravom pracovnom móde čo najdlhšie.

Vo financiách by som vhodnú rovnováhu ilustroval príbehom o troch grošoch. Jeden zo zarobených troch grošov dám rodičom ako vďaku za to, že ma vychovali. Druhý dám deťom, ako investíciu do budúcnosti. A z toho posledného groša žijem. Iste, nie je realistické očakávať, že na bežný život minie mladý človek len jednu tretinu zo svojho príjmu. A na investície vynaloží až jednu tretinu príjmu. Je ale dôležité uvedomiť si, že celý príjem nie je určený len na spotrebu, netreba minúť všetko hneď teraz. Časť z príjmu je vhodné si odložiť. A nemusí to byť len sporenie na finančnú rezervu či dôchodok, ale napríklad aj na vzdelanie. Aj vďaka lepšiemu vzdelaniu mladí ľudia majú väčšiu šancu na stabilnejšiu finančnú budúcnosť.

Akú životnú skúsenosť, ktorú ste získali, považujete za najdôležitejšiu? 

Asi by som zdôraznil tú, ktorá súvisí s predchádzajúcou otázkou, že sa treba prikrývať len takou perinou, akú si môžem dovoliť. To platí nielen ohľadom toho pomyselného rebríka nehnuteľností. Som si vedomý, že mnohým mladým sa takáto rada bude javiť nevábna a staromódna. A iste, mnohí ľudia v mojom okolí, pracovnom aj súkromnom, zo stávky na riziko, na „väčšiu perinu“ vyšli víťazne a nad takouto konzervatívnou radou sa len blahosklonne usmejú. No z pohľadu udržania si zdravia, vrátane psychického, sa mne osobne javí striedmosť ako vhodnejšia dlhodobá voľba.